JEDNÉHO DŇA JEŽIŠ počas modlitby adresoval svojim učeníkom tieto slová: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28). Je prirodzené, že často hľadáme spôsoby, ako si oddýchnuť od únavy každodenného života. V týchto chvíľach sa Pán javí ako záruka, že znovu nadobudneme sily a upokojíme ducha. Chvíľa tichej modlitby s Ním nám môže pomôcť vnímať to, čo sme zažili počas dňa, z inej perspektívy: vo svetle Božích očí, ktoré sú očami milosrdného Otca, môžeme každú z týchto udalostí vidieť inak. Preto má modlitba niečo spoločné s útočiskom: pri svätostánku sa často zmierňujú napätia, miznú hnevy, znovu nadobúdame pokoj a rozptyľujeme mraky, ktoré možno zatienia našu radosť.
„Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (Mk 6, 31), povedal Pán apoštolom v inej chvíli a to isté hovorí aj nám. Dnes, pri uponáhľanom rytme každého pracovného dňa, v prostredí často plnom hluku, sa takéto odpojenie možno javí ako pekná, ale prakticky nerealizovateľná predstava. Radi by sme sa vymanili z toľkých podnetov, ktoré si vyžadujú našu pozornosť, aby sme sa mohli sústrediť na to podstatné, ale uvedomujeme si, že to nie je také jednoduché.
Pápež dal niekoľko veľmi konkrétnych rád, ako uľahčiť túto atmosféru zamerania sa na seba: „Naučme sa zastaviť, vypnúť mobilný telefón, kontemplovať prírodu, načerpať nové sily v dialógu s Bohom“[1]. Rovnako ako fyzický odpočinok pomáha telu zotaviť sa, podobný jav sa odohráva v našom srdci a duši, keď si vyhradíme pokojný čas pre Boha, bez zhonu. On nám pomôže znovu nájsť radosť a pokoj – ak sme ich stratili – a dodá nám silu bojovať v malých aj veľkých bitkách každého dňa.
SVÄTÝ JOSEMARÍA v meditácii, ktorú viedol pre svojich synov v Ríme, hovoril o prameni našej sily. S pribúdajúcimi rokmi je prirodzené, že po pracovnom dni pociťujeme väčšiu únavu, alebo nás intenzívnejšie trápi nejaká opakujúca sa chyba, či už naša vlastná, alebo cudzia. Okrem toho nám výskyt choroby môže odobrať fyzické sily a dokonca nás vnútorne oslabiť. V takýchto chvíľach zakladateľ Opus Dei povzbudzoval, aby sme hľadali útočisko v neustálom vzťahu s Kristom. „Zistíte, aké ľahké je potom bojovať,“ hovoril, „uvidíte, ako sa všetko, všetko, všetko, dokonca aj to, čo sa zdalo ako slabosť, mení na silu“[2].
Tento postoj nám umožňuje prežívať tieto ťažkosti iným spôsobom. Ježiš zvyčajne problémy nevymaže ako mávnutím čarovného prútika, akoby stačilo obrátiť sa na neho, aby sme mali život bez prekážok. Keď hľadáme útočisko v jeho srdci, vonkajšie udalosti sa síce nutne nemenia, ale naučíme sa nazerať na všetko, čo sa nám deje, z božského hľadiska. Dokonca aj to, čo nás trápi a čomu úplne nerozumieme, má zmysel, ktorý môžeme objaviť len vtedy, ak dôverujeme Bohu. „Až vtedy budeme môcť hľadieť na veci jeho pohľadom, lebo On vidí za búrku. Prostredníctvom tohto pokojného pohľadu môžeme vidieť panorámu, ktorú sami nedokážeme ani len tušiť“[3].
PÁN S NAMI POČÍTA, aby sme pomáhali ľuďom v našom okolí nájsť odpočinok. Ba čo viac, bude to práve On sám, kto prostredníctvom našej ľudskosti, zjednotenej s jeho vlastnou, ponúkne útechu a povzbudenie. Pravdepodobne aj my sme našli tento odpočinok v prítomnosti priateľa, ktorý, podobne ako Ježiš, vedel nás vypočuť a potešil nás svojimi slovami a gestami. Je to prejav tej túžby byť ipse Christus – samotným Kristom –, ktorá pulzuje vo vnútornom živote kresťana.
Niekedy môže prinášanie pokoja druhým znamenať zdieľanie bremena ich starostí a obáv, prevzatie bremena, ktoré ich unavuje alebo tlačí. To niekedy znamená ísť trochu nad rámec našich predstáv a inak prispôsobiť plány, ktoré sme mali v úmysle realizovať. Nejaká činnosť sa tak posunie do úzadia, aby sme mohli pomôcť tej osobe, ktorá k nám prichádza. Takto sa naše srdce čoraz viac podobá srdcu Ježiša, ktorý „vzal na seba naše choroby a niesol naše bolesti“ (Iz 53, 4) a ktorý bol ochotný pokojne trpieť za nás až do nepredstaviteľných rozmerov.
Keď sme prijali Kristovu útechu, cítime pohnútku stať sa odpočinkom pre našich bratov a sestry. Keď vidíme, že Ježiš niesol naše bremeno, povzbudzuje nás to, aby sme urobili to isté pre druhých. Panna Mária nám pomôže nájsť odpočinok v jej Synovi a darovať ho tým, ktorí nás obklopujú. Ona ako matka hneď spozná, keď sme unavení alebo vyčerpaní, a povie nám: „Veď či nie som tu ja, tvoja Matka?“[4].
[1] František, Anjel Pána, 18-VII-2021.
[2] Svätý Josemaría, Mientras nos hablaba en el camino, s. 174.
[3] František, Audiencia, 10-XI-2021.
[4] Slová, ktoré Panna Mária z Guadalupe adresovala Juanovi Diegovi 12-XII-1531.