JEDNÉHO DŇA PROROK Izaiáš zaspieval pieseň, v ktorej opísal starostlivosť, ktorú priateľ venoval svojej vinici (porov. Iz 5, 1–7). Vinica sa nachádzala na úrodnej pôde a jej majiteľ vynaložil všetko potrebné úsilie, aby zabezpečil úspešnú úrodu: vyčistil pozemok od kameňov, ohradil ho, vykopal dokonca aj priekopu a postavil vežu, aby mohol svoju vinicu strážiť dňom i nocou. Nakoniec si dal námahu vykopať lis, kde mal šliapať čerstvo zozbierané hrozno. Keď to všetko urobil, čakal. Po toľkom úsilí dobre chápeme sklamanie majiteľa vinice, keď namiesto lahodného hrozna, ktoré očakával, zistil, že rodí horké plody s nepríjemnou chuťou. „Čo som ešte mohol urobiť pre svoju vinicu, čo som neurobil?“ (Iz 5, 4), pýta sa. Problém nie je v pôde, ani vo viniči, ani v poľnohospodárovi, ani vo vonkajších podmienkach: jediným zodpovedným je samotný vinič.
Tradične sa v tejto vinici vidí obraz domu Izraela, ktorý nevedel priniesť ovocie, ktoré Pán očakával, napriek jeho starostlivosti. Môžeme to však byť aj my sami, keď si neuvedomujeme milosti, ktoré nám Boh dal. Pokánie nás vedie práve k tomu, aby sme objavili pozornosť, ktorú nám Pán venuje, a bolesť, ktorú mu spôsobujú naše hriechy. Nejde o pocit zranenej pýchy, ale o to, že „plačeme, lebo neodpovedáme Pánovi, ktorý nás toľko miluje, a zarmucuje nás myšlienka na dobro, ktoré sme neurobili; to je zmysel hriechu. Zranil som osobu, ktorú milujem!“[1].
Tieto slzy, ak pramenia z lásky, nám pomôžu s radosťou začať odznova. „Ak sa ti niekedy stane, že sa nahneváš,“ poznamenal svätý Josemaría, „lebo nie si taký, aký by si mal byť, a keď si sám – nerob z toho divadlo –, vytryskne ti slza veľká ako päsť, spomeň si na tie verše, ktoré sú síce dosť zlé, ale mňa utešujú: ‚Môj život je celý láska / a ak som v láske skúsený, / je to vďaka sile bolesti, lebo niet lepšieho milovníka / ako ten, kto veľa plakal‘. Ty a ja budeme veľa plakať osamote, v Božej prítomnosti, lebo nie sme takí, akí by sme chceli byť podľa Božej lásky“[2].
V ŽALME TEJTO NEDELE prosíme Pána, aby spomienka na jeho starostlivosť o vinicu neviedla k tomu, že by ju zavrhol, ale aby sa o ňu staral ešte viac, aby ju obnovil a nenechal ju v rukách svojich nepriateľov: „Vytiahol si vinič z Egypta, vyhnal si pohanské národy a presadil si ho. Jeho ratolesťami sa rozprestrel až k moru a jeho výhonky až k Veľkej rieke. (...) Bože zástupov, obráť sa: pozri z neba, všimni si, príď navštíviť svoju vinicu, vinič, ktorý zasadila tvoja pravica, a syna človeka, ktorého si posilnil“ (Ž 79, 9.12–16).
Niekedy si vieme predstaviť Boha v ľudskej podobe, kde trpezlivosť má svoje medze. Sme si istí, že nás miluje, ale myslíme si, že ak mu tú lásku neopätujeme, skôr či neskôr sa znechutí a prestane nám venovať potrebnú starostlivosť. Nič nie je ďalej od pravdy. Pán „sa nikdy neunaví odpúšťať, ale my sa niekedy unavíme prosiť o odpustenie“[3]. Vinohradník sa o svoj pozemok nestará preto, že si to zaslúži, ale preto, že potrebuje jeho starostlivosť. Podobne Božie milosrdenstvo sa nevenuje tomu, kto si ho zaslúžil, ale tomu, kto ho najviac potrebuje.
„Ak cítite skľúčenosť,“ písal zakladateľ Opus Dei, „keď prežívate – možno obzvlášť intenzívne – vlastnú biedu, je to chvíľa, aby ste sa úplne a poslušne odovzdali do Božích rúk“[4]. Vtedy si môžeme pripomenúť, podobne ako žalmista, všetku starostlivosť, ktorú sme dostali od Pána. To znamená, že si v modlitbe zaspomíname na všetky tie udalosti v našom živote, v ktorých sme osobitným spôsobom pocítili jeho blízkosť, radosť z toho, že sme s ním. A tak v nás porastie presvedčenie, že ten, kto v nás začal dobré dielo, „ho aj dovŕši až do dňa Ježiša Krista“ (Flp 1, 6).
V EVANJELIU JEŽIŠ HOVORÍ o ďalšej vinici, o ktorú sa jej majiteľ staral rovnako starostlivo ako o tú z Izaiáša. Tentoraz však vinica skutočne priniesla ovocie a nemôže prestať prinášať ovocie (porov. Mt 21, 33–34.43). Ak bola prvá vinica domom Izraela, tá obnovená je novým Izraelom, Cirkvou, Kristovým telom, ktoré je neoddeliteľné od jeho hlavy. Ježiš je novým kmeňom zasadeným vo vinici svojho Otca, uholným kameňom, ktorý nám zaručuje, že Boh svoju vinicu nikdy nezavrhne (porov. Mt 21, 42). A my vieme, že vždy budeme prinášať ovocie, ak budeme s ním zjednotení (porov. Jn 15, 1–8).
Pánova vinica sa nenachádza v skleníku, ale je zasadená uprostred sveta. Preto nie je ušetrená od ťažkostí. Konkrétne Ježiš opisuje, že tí, ktorým bola zverená jej starostlivosť, sa rozhodli privlastniť si pozemok, čo nakoniec vyvolalo hnev majiteľa: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu“ (Mt 21, 41). Títo ľudia zabudli, že vinica nepatrila im, ale majiteľovi: to on ju vysadil a pripravil všetko potrebné, aby prinášala ovocie.
Boh nám tiež zveril časť svojej vinice. To znamená ľudí, ktorým môžeme pomôcť prinášať ovocie prostredníctvom modlitby, lásky a vlastného príkladu. To najlepšie, čo pre nich môžeme urobiť, je, aby sa zamilovali do Ježiša a aby sa stal základným kameňom ich života. „Máme hovoriť o Kristovi, a nie o sebe samých“[5], opakoval svätý Josemaría. A pri inej príležitosti dodal: „Byť s Kristom znamená byť v bezpečí. Vidieť sa v Kristovi znamená byť každý deň lepší. Stýkať sa s Kristom znamená nevyhnutne milovať Krista. A milovať Krista znamená zabezpečiť si šťastie“[6]. V tejto novej vinici Pána máme skúsenú vinohradníčku, ktorou je Panna Mária. Môžeme ju prosiť, aby nás vždy podporovala v nádeji, že budeme prinášať hojné ovocie, a aby nás udržiavala v jednote s jej Synom prostredníctvom lásky a s pevnou vierou, že nás nikdy neopustí.
[1] František, Audiencia, 12-II-2020.
[2] Svätý Josemaría, Beseda, 4-III-1975, citované v diele Cesta, historicko-kritické vydanie, komentár k bodu 436.
[3] František, Anjel Pána, 17-III-2013.
[4] Svätý Josemaría, List 2, bod 25.
[5] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 163.
[6] Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, bod 20.