„LEKÁRA NEPOTREBUJÚ zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9, 12–13). Takto sa vyjadruje Pán v dnešnom evanjeliu. Týmito slovami dáva najavo, že najvlastnejším Božím postojom, v ktorom zvlášť žiari jeho láska, je milosrdenstvo.
Byť milosrdným neznamená len súcitiť s druhým. Je to predovšetkým snaha vykoreniť zlo, ktoré je zdrojom utrpenia. Boh je milosrdný v najvyššej miere, lebo je všemocný a môže zlo poraziť zvnútra. Pred bolesťou sveta sa však často vynára ťažká otázka: ak je Boh dobrý a všemocný, prečo dopúšťa zlo? Je to pohoršenie, ktoré vo všetkých dobách skúšalo vieru v milosrdného a všemocného Boha.
Tvárou v tvár tomuto falošnému rozporu pápež Benedikt XVI. učil, že „skutočne náboženský postoj bráni človeku, aby sa postavil za sudcu Boha a obviňoval ho, že dopúšťa utrpenie bez súcitu so stvoreniami (...). Často nám nie je zjavný dôvod, prečo Boh zadrží svoju ruku namiesto toho, aby zasiahol. Na druhej strane nám však ani nebráni, aby sme volali ako Ježiš na kríži: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 27, 46)“[1].
V Kristovi, pravom Bohu a pravom človeku, sa spojila všemocnosť a milosrdenstvo. Boh berie zlo na seba svojou smrťou na kríži a premáha ho svojím vzkriesením. Ako dobrý lekár nelieči len príznaky, ale koreň všetkého zla: pýchu. Preto skutočným bojiskom, kde sa vedie boj medzi dobrom a zlom, nie je len vonkajší svet, ale ľudské srdce. Tam vzniká toľko rán, ale tam chce vstúpiť aj Pán, aby nás uzdravil. Srdce je ako citové dno duše, ktoré dáva smer inteligencii a vôli a ktoré potrebuje byť očistené, aby mohlo vidieť Boha.
SLOVÁ, KTORÉ JEŽIŠ adresoval zákonníkom a farizejom, vysvetľujú pozvanie mýtnika Matúša do apoštolátu. „Videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: Poď za mnou! On vstal a išiel za ním“ (Mt 9, 9). Božie milosrdenstvo je zdrojom tohto povolania, lebo Pán neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. A volá ich nielen preto, aby prijali odpustenie, ale aj preto, aby s ním spolupracovali pri zvestovaní spásy a šírili jeho milosrdenstvo všetkým ľuďom.
Každé povolanie je prejavom Božieho milosrdenstva voči každému z nás. Po viere je to „najväčšia milosť, akú Pán mohol udeliť stvoreniu“[2]. Boh nám udelil radosť byť blízko neho a byť poslaní k iným ľuďom. Božie povolanie nie je žiadnou záťažou, ale naopak, umožňuje nám dosiahnuť najvyšší cieľ, aký si v tomto živote možno predstaviť: svätosť. Toľko ľudí sa dokáže nadchnúť pre ušľachtilé ľudské projekty; aj my sa môžeme naplniť nadšením pre tento nadprirodzený a zároveň ľudský projekt, ktorý nám Boh vkladá do rúk. Prečo sa neusilovať o to najvyššie? Prečo si nestaviť najambicióznejšie ciele? Kresťan, ktorý objavil povolanie k svätosti, má chuť zakričať: „Blázni! Nechajte tie svetské veci, ktoré zmenšujú srdce... a často ho aj znehodnocujú... Nechajte to a poďte s nami za Láskou“[3].
BOH NÁM ADRESOVAL svoje slovo plné milosrdenstva, tak ako to urobil v prípade Matúša. Nejde tu o obyčajné odovzdanie intelektuálneho obsahu, ale o zjavovanie samotného Boha, o odovzdanie večného života. Pán si všimol každého z nás, aby nás povolal už od večnosti, ešte skôr, ako sme prišli na tento svet. Pred veľkosťou tohto výberu, dôkazu lásky a milosrdenstva, sme naplnení vďačnosťou a pokorou, presvedčení – ako hovorí svätý Pavol – že „čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh“ (1 Kor 1, 27–28).
Každý človek objavuje Boží hlas v hĺbke svojho srdca v konkrétnom okamihu svojho života. Povolanie však nepatrí len do minulosti, ako keby prítomnosť bola pokračovaním počiatočného impulzu, ktorý sa postupne vytráca zvykom. Povolanie zostáva vždy aktuálne. Ak sa pozrieme na život apoštolov, vidíme, že Ježiš ich volá v rôznych okolnostiach tými istými slovami. Šimona a Ondreja povoláva na začiatku svojho poslania: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mk 1, 17). A rovnako sa obracia na Matúša: „Poď za mnou“ (Mt 9, 9). Po Umučení a trojnásobnom vyznaní svojej lásky počuje Peter po rokoch a mnohých skúsenostiach z úst Pána opäť to isté: „Poď za mnou!“ (Jn 21, 19). Na začiatku aj po Umučení, v tak odlišných okolnostiach, znie to isté slovo, to isté volanie.
Panna Mária nám môže pomôcť, aby sme dnes s vďačnosťou a dôverou počúvali tento hlas jej Syna. Ona, ktorá prijala Božie slovo s pokorným srdcom, nás učí rozpoznávať povolanie ako dar milosrdenstva a každý deň naň odpovedať s obnovenou vernosťou.
[1] Benedikt XVI, Deus caritas est, body 37-38.
[2] Svätý Josemaría, Poznámky z rozjímania, 6-I-1956.
[3] Svätý Josemaría, Cesta, bod 790.