JEDNÉHO DŇA JEŽIŠ prirovnal Božie kráľovstvo k pokladu ukrytému v poli. Keď ho istý muž objavil, neváhal predať všetko, čo mal, aby získal ten pozemok. Tento obraz sa často používa na ilustráciu nielen povolania nasledovať Krista, ale aj skúsenosti s konkrétnejším povolaním, ktoré Boh niekedy adresuje jednotlivým ľuďom. Pán má pre každého z nás pripravený poklad, a aby sme ho našli, musíme predať všetko, čo máme. Prirodzene však vzniká otázka: ako mám začať hľadať ten pozemok, na ktorom na mňa môže čakať poklad? Ako si mám vybrať pozemok, ktorý treba kúpiť? Alebo ešte priamočiarejšie: ako môžem objaviť svoje vlastné povolanie?
Aby odpovedal na túto otázku, svätý Josemaría zvykol hovoriť, že nie je možné „ponúkať hotové recepty, ani prísne metódy či pravidlá“. Bolo by to ako pokúšať sa „vytvoriť koľajnice pre vždy originálne pôsobenie Ducha Svätého“[1], ktorý vanie, kde chce. Cesty, ktoré vedú k Bohu, sú tak rozmanité, ako je rozmanitý počet ľudí. Evanjelium nám však ukazuje spoločný rys všetkých tých, ktorí majú záujem objaviť miesto, kde sa nachádza poklad: nepokoj v srdci. Nikodém, keď počul Ježišovo učenie, chcel vedieť, či je tento muž Mesiáš; keďže bol plný pochybností a neistôt, odvážil sa k nemu priblížiť až v noci, hľadajúc odpovede. Bohatý mladík sa zase cítil nespokojný so svojím správnym životom, a preto sa rozbehol ku Kristovi, aby sa Ho opýtal, čo má urobiť, aby dosiahol večný život.
Oni, rovnako ako mnohí iní, boli hľadači: čakali na udalosť, ktorá by zmenila ich životy a naplnila ich dobrodružstvom. Svätí, keď objavili niečo konkrétne o svojom povolaní, mali otvorenú a hladnú dušu. Snívali o väčšej blízkosti s Bohom, tešili sa na rast Cirkvi, túžili po živote, v ktorom by mohli zužitkovať darované talenty, chceli zmierniť utrpenie sveta… Vedeli dať voľný priebeh tejto túžbe svojho srdca v dialógu s Bohom: „Čo mi chceš povedať? Čo znamenajú tieto túžby a sklony v mojom srdci?“ Boh nám na našej ceste zanecháva znamenia, ktoré, keď ich spojíme v modlitbe, vytvárajú rozpoznateľný obraz, ktorý nám môže ukázať, kde sa nachádza pozemok so skrytým pokladom.
AKONÁHLE SI POZEMOK kúpite, môže sa vynoriť ďalšia obava: ako viem, či poklad, ktorý som našiel, je naozaj môj? Inými slovami, je to pre mňa tá správna cesta? Začiatok povolania, rovnako ako začiatok akéhokoľvek projektu, so sebou zvyčajne prináša istú dávku neistoty. Za touto pochybnosťou sa skrýva celkom bežný strach: nevieme s istotou, čo sa stane v budúcnosti, kam nás táto cesta zavedie, veď sme po nej ešte nikdy nešli. Navyše si uvedomujeme svoju vlastnú krehkosť, čo nás môže priviesť k myšlienke, že možno nebudeme na úrovni toho, čo od nás Boh žiada.
V každom prípade však nejde o to, aby sme čakali na plán vypracovaný do najmenších detailov. Boh nám dal priestor, ale počíta aj s našou iniciatívou, počíta s tým, čo si myslíme, čo chceme a čo robíme. Žiť znamená dobrodružstvo, riziko, obmedzenia; znamená to vyjsť z malého sveta, ktorý máme pod kontrolou, aby sme objavili krásu odovzdania nášho života niečomu, čo je väčšie ako my sami a čo viac než dostatočne uspokojuje našu túžbu po šťastí. Samozrejme, je potrebné veci premyslieť. Je to presne to, čo Cirkev nazýva časom rozlišovania. Je však potrebné mať na pamäti, že „rozlišovanie nie je domýšľavou analýzou seba, egoistickou introspekciou, ale opravdivým vyjdením zo seba samých smerom k tajomstvu Boha, ktorý nám pomáha žiť to poslanie, ku ktorému nás povolal pre dobro bratov“[2]. Povolanie znamená rozšíriť náš obzor za hranice známeho terénu, tej zóny, ktorú nazývame aj zónou pohodlia, individuálnej istoty, aby sme sa pustili do projektu, ktorý nás povedie po cestách ešte väčšieho dávania a prijímania lásky.
„Vieš, že tvoja cesta nie je jasná,“ písal svätý Josemaría. „Nie je, pretože nenasleduješ Ježiša dosť zblízka a tak zostávaš v temnotách. Tak na čo čakáš, aby si sa rozhodol?!“[3]. Len ak si zvolím cestu, môžem po nej kráčať a žiť to, čo som si zvolil. Každé povolanie v sebe nesie istú mieru neistoty, ktorú Boh chcel, aby zachoval našu slobodu, aby sme urobili prvý krok. Aby sme uvideli hviezdu, ako traja králi, je potrebné vydať sa na cestu, lebo Božie plány nás vždy prevyšujú, siahajú ďalej než my sami. Len dôverou v neho sa stávame schopnými. Na začiatku to človek nedokáže: potrebuje rásť. Ale aby sme rástli, musíme veriť: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5), so mnou môžete všetko.
EXISTUJE EŠTE TRETIA OTÁZKA, ktorú si môžeme položiť, keď už máme v rukách poklad z toho obrazu, ktorý používa Ježiš: čo s ním môžem urobiť? Nájdené bohatstvá ponúkajú množstvo možností, ako zlepšiť život seba samého i druhých. Podobne aj objavenie povolania obohacuje našu vlastnú existenciu, otvára nás k šťastiu, ktoré prekračuje naše očakávania, a osvecuje aj ľudí, ktorých nám Boh postavil po boku.
Tým, ktorí tento poklad rozvíjajú, Boh sľúbil, že ich prijme do svojho kráľovstva: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25, 21). Pán však nečaká až na Nebo, aby odmenil svoje deti, ale už v tomto živote ich uvádza do tejto božskej radosti prostredníctvom plodov svätosti a cností, pričom z každého človeka a z jeho talentov dokáže vyťažiť to najlepšie. Hlavným darom, ktorý nám však ponúka, je On sám, jeho priateľstvo a jeho prítomnosť v nás: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). „Pán chcel do nás vložiť nesmierne bohatý poklad,“ poznamenal svätý Josemaría. „V nás prebýva Boh, náš Pán, vo svojej plnej veľkosti. V našich srdciach je obvykle Nebo“[4].
Tento raj, toto Nebo, ktoré nosíme v sebe, môžeme niesť všade so sebou. „V dnešnej dobe, keď sa v spoločenskom živote, v práci, v rodinnom živote často prejavuje nedostatok pokoja… je čoraz potrebnejšie, aby sme my kresťania boli, ako to vyjadril svätý Josemaría, ‚rozsievačmi pokoja a radosti‘“[5]. Zo skúsenosti vieme, že tento pokoj a táto radosť nie sú naše. Preto sa snažíme pestovať Božiu prítomnosť v našich srdciach, aby to bol On, kto nás napĺňa a kto odovzdáva svoje dary tým, ktorí nás obklopujú. Svätá Mária, ktorá vedela priniesť ovocie z pokladu svojho povolania, nám pomôže vychutnávať si veľké veci, ktoré Boh vykoná v našom živote a v životoch druhých vďaka našej vernosti pri hľadaní toho istého pokladu.
[1] Svätý Josemaría, List 6-V-1945, bod 42.
[2] František, Gaudete et exsultate, bod 175.
[3] Svätý Josemaría, Cesta, bod 797.
[4] Porov. S. Bernal, Mons. Josemaría Escrivá de Balaguer. Apuntes sobre la vida del Fundador del Opus Dei, Rialp, Madrid 1980, s. 361.
[5] Fernando Ocáriz, Homília, 12-V-2017.