Niekedy môžeme zažiť zdanlivú neúčinnosť modlitby. Zveríme Bohu konkrétnu prosbu a zdá sa, že sa nič nemení. Snažíme sa byť dobrými kresťanmi, no náš život je plný ťažkostí. Prosíme Pána, aby nás neopustil, a napriek tomu naše sklamanie narastá. V takýchto chvíľach môže vzniknúť dojem, že naše prosby zostávajú bez odpovede.
Niečo podobné musela cítiť aj kanaánska žena z evanjelia. Keď sa dozvedela, že Ježiš smeruje do Týru a Sidonu, vyšla z jedného z týchto miest a začala na neho volať: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch“ (Mt 15, 22). Môžeme si predstaviť utrpenie tejto matky: najradšej by bola na mieste svojej dcéry, ale všetky jej doterajšie snahy pomôcť jej boli márne. Možno počula o Ježišových zázrakoch a preto sa k nemu priblížila v nádeji, že oslobodí jej dcéru. Evanjelium však zaznamenáva prekvapivú reakciu Pána: „Ale on jej neodpovedal ani slovo“ (Mt 15, 23).
„Ak niečo skutočne chceš,“ hovorí Lev XIV., „urob všetko, čo je v tvojich silách, aby si to dosiahol, aj keď ťa ostatní karhajú, ponižujú a hovoria ti, aby si to nechal tak. Ak to skutočne chceš, pokračuj v kričaní!“[1]. Toto mlčanie Ježiša tú ženu neodradilo; skôr naopak: trvala na tom ešte dôraznejšie, až do tej miery, že učeníci prosili Majstra, aby sa jej venoval, lebo ich neprestávala nasledovať. Takáto vytrvalosť v modlitbe, aj keď sa zdá, že neprináša ovocie, je postojom, ktorý žili a odporúčali mnohí svätí. „Vytrvaj v modlitbe,“ písal svätý Josemaría. „Vytrvaj, aj keby sa ti tvoja námaha zdala byť márna. Modlitba je vždy plodná“[2]. Máme istotu, že „neexistuje žiadny výkrik, ktorý by Boh nepočul, dokonca ani vtedy, keď si neuvedomujeme, že sa na neho obraciame“[3]. Scéna s Kanaánkou nám pripomína, že Pán pozná naše srdcia a túži posilniť našu vieru práve uprostred okolností, ktorými prechádzame. Na podobné prosby Ježiš reaguje a odpovedá rôznymi spôsobmi. Preto sa neprestávajme k nemu utiekať, ako nás dnes učí táto žena. Hoci k uzdraveniu jej dcéry ešte nedošlo, jej vytrvalosť už priniesla ovocie, ktoré v nej Kristus hľadá: vieru, ktorá sa nezrúti ani pred utrpením jej dcéry, ani pred Ježišovým mlčaním.
TÁ ŽENA MUSELA prekonať mnoho prekážok, aby sa mohla priblížiť k Ježišovi. Ako cudzinka nepatrila k izraelskému národu a nebolo zvykom, aby sa Židia stýkali s ľuďmi, ako bola ona. Navyše Pánovo počiatočné mlčanie mohlo ľahko ochladiť jej nadšenie a prinútiť ju myslieť si, že ten muž jej nechce alebo nemôže pomôcť. Ale ona sa po tej prvej mlčiacej odpovedi poklonila pred ním a povedala mu: „Pane, pomôž mi!“ (Mt 15, 25). Modlitba je o to jednoduchšia a priamejšia, čím je situácia krajnejšia. Tá žena nechodí okolo horúcej kaše, nepoužíva vznešené slová ani slávnostné tituly. Jej prosba, zbavená všetkých ozdôb, jasne ukazuje, že naliehavo potrebuje jeho pomoc.
Ak Ježiš predtým odpovedal mlčaním, teraz vyslovuje slová, ktoré sa nám môžu zdať prísne: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (Mt 15, 26), s odkazom na to, že on bol „poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“ (Mt 15, 24). Ona teda nepatrila k ľudu, ktorý ako prvý prijal Božie sľuby. Tieto slová však nezničili jej dôveru. Žena sa nehádala, neodchádzala urazená, nežiadala si svoje právo. V skutočnosti ju Ježiš týmto rozhovorom vyzýva, aby ešte viac posilnila svoju vieru a dôveru. A práve v tom istom obraze, ktorý použil Ježiš, nachádza dôvod naďalej dúfať: „Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov“ (Mt 15, 27). Tvárou v tvár tomuto odvážnemu a pokornému postoju Ježiš Kristus nešetrí chválou a s radosťou uznáva: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (Mt 15, 28).
Kristovo mlčanie a zdanlivá tvrdosť voči Kanaánke odhaľujú dve vlastnosti modlitby, ktorá dozrieva vďaka viere. „Prvým predpokladom modlitby je vytrvalosť, druhým pokora. — Buď sväto tvrdohlavý, maj dôveru. Mysli na to, že Pán, keď ho žiadame o niečo dôležité, možno chce, aby sme ho prosili mnoho rokov. Naliehaj!… no zakaždým s väčšou dôverou“[4]. Kanaánska žena sa neunaví prosiť, ale svoju prosbu ani nepremení na požiadavku. Vie, že všetko, čo môže od Ježiša dostať, bude vždy darom. Preto jej modlitba dojme Pána: lebo spája vytrvalosť toho, kto dôveruje, s pokorou toho, kto si uvedomuje svoju núdzu.
KEĎ KONTEMPLUJEME tento úryvok s odstupom, môžeme sa naučiť vnímať to, čo sa nám deje, z Božej perspektívy. Dalo by sa povedať, že Pán chcel od začiatku uzdraviť dcéru posadnutú démonom. Zároveň však mal aj iné plány pre tú matku, ktorá trpela kvôli svojej dcére a dôverovala mu. Boh vníma náš život z perspektívy lásky, ktorú my často nedokážeme pochopiť.
Choroba, roky boja s ponižujúcou vadou, rany spôsobené blízkymi ľuďmi, sivé dni, ktoré plynú bez väčších podnetov… To všetko sú situácie, ktoré by sme možno radi zmenili a v ktorých, podobne ako Kanaánka, vytrvalo prosíme Pána, aby nás z nich oslobodil alebo aby ich nasmeroval určitým spôsobom. Tento úryvok z evanjelia nám ukazuje, že za Kristovým mlčaním a slovami, ktoré nás na prvý pohľad môžu znepokojovať, sa skrývala hlbšia múdrosť: Pán nechal rásť a vyjsť na svetlo vieru tej ženy, skôr než jej udelil uzdravenie, po ktorom tak túžila: „A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá“ (Mt 15, 28).
Keď teda v modlitbe prosíme Boha o niečo, môžeme Ho tiež prosiť, aby nám pomohol objaviť dary, ktoré nám chce udeliť a ktoré často zostávajú nepovšimnuté. Možno je to, čo nám Ježiš chce dať, ešte väčšie než to, o čo Ho prosíme. Pannu Máriu, ktorej nebolo ušetrené „ani prežívanie bolesti, ani únava z práce, ani svetlo a tieň viery“[5], môžeme prosiť, aby nás naučila dôverovať jej Synovi aj vtedy, keď nerozumieme jeho časom, a s vierou prijímať dary, ktoré nám chce dať za každých okolností.
[1] Lev XIV, Audiencia, 11-VI-2025.
[2] Svätý Josemaría, Cesta, bod 101.
[3] Lev XIV, Audiencia, 11-VI-2025.
[4] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 535.
[5] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 172.