APOŠTOLI NIE VŽDY chápali Ježišove slová. Napriek tomu, že s ním mali veľmi blízky vzťah, ich ľudské uvažovanie často nedokázalo pochopiť Božie myšlienky. Kristus však namiesto toho, aby prejavil netrpezlivosť alebo naznačil únavu z ich nepochopenia, neváhal zopakovať svoje učenie jasnejším spôsobom. Koniec koncov, dôležité pre neho bolo, aby sa jeho posolstvo dostalo do sŕdc ľudí. Táto skutočnosť nás môže utešiť, keď sa aj my cítime stratení alebo keď v danom okamihu jasne nerozumieme Božej vôli: môžeme si byť istí, že Ježiš nás vyhľadá, aby nám vysvetlil túto neočakávanú situáciu alebo toto nepochopiteľné slovo, tak ako to urobil s apoštolmi po tom, čo im rozprával podobenstvo o rozsievačovi.
„Keď niekto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca. To je ten, u koho bolo zasiate na kraji cesty“ (Mt 13, 19). Nepochopené slovo je ako semeno, ktoré zostáva na povrchu: nemôže rozvinúť všetok potenciál, ktorý v sebe ukrýva, nemôže rásť, aby poskytovalo tieň ostatným. Preto rozjímavé a časté čítanie evanjelia pomáha tomu, aby toto semeno mohlo vniknúť do pôdy našej duše, aby rástlo a prinášalo ovocie. „Božie slovo si razí cestu v nás. Počúvame ho ušami a prechádza do srdca. A zo srdca prechádza do rúk, do dobrých skutkov. Toto je cesta, ktorú prekonáva Božie slovo: z uší do srdca a do rúk“[1]. Môžeme sa spýtať: Mám rovnakú túžbu ako apoštoli pochopiť, čo mi chce Ježiš povedať, aby jeho slovo prinieslo ovocie v mojom živote? Chcem sa otvoriť tomu, aby Božie slovo zakorenenilo v mojej mysli, v mojom srdci a v mojich rukách?
NIEKEDY SME UŽ zažili situáciu, keď sme s nadšením začali pracovať na nejakom projekte. Cítili sme sa šťastní, že ho posúvame dopredu, pretože nás tešilo byť jeho súčasťou alebo kvôli skvelým výsledkom, ktoré jedného dňa prinesie. Môže sa však stať, že v dôsledku rutiny určitých úloh alebo pri vzniku niektorých ťažkostí stratíme ten počiatočný elán. Vtedy už nevidíme jasne zmysel toho, čo robíme, a pýtame sa sami seba, do akej miery bol dobrý nápad pustiť sa do tohto dobrodružstva. Niečo podobné sa môže stať aj v našom vzťahu s Bohom: občas sa možno striedajú chvíle, keď je všetko plné nadšenia a ľahkosti, s inými, keď pociťujeme apatiu alebo nezáujem. A Ježiš hovorí o tejto situácii v podobenstve: „U koho bolo zasiate do skalnatej pôdy, to je ten, kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, ale nemá v sebe koreňa, je chvíľkový. Keď nastane pre slovo súženie alebo prenasledovanie, hneď odpadne“ (Mt 13, 20–21).
Pán nám hovorí o vytrvalosti ako o dôležitom kritériu na opísanie viery, ktorú máme v modlitbe. Práve v okamihu kríža, keď nadšenie pominulo, máme príležitosť spoľahnúť sa na silu modlitby, rásť v ľudskej i nadprirodzenej viere. Hoci je z ľudského hľadiska pochopiteľné, že všetci máme sklon tešiť sa, keď sa veci daria, a strácať radosť, keď tomu tak nie je, sme skutočne pánmi samých seba vtedy, keď sa náš život nechá viesť hlbokými presvedčeniami a Božou pomocou. Monotónnosť alebo nedostatok nadšenia v našom vzťahu s Pánom nie sú prekážkami, ale príležitosťami na to, aby sme sa s ním viac zjednotili; sú to vhodné chvíle na to, aby základom nášho života už nebola nálada ani vonkajšie okolnosti – často nekontrolovateľné –, ale aby sme zasiali naše semeno do úrodnej pôdy Božieho povolania zdieľať s ním náš život.
„A U KOHO BOLO ZASIATE do dobrej zeme, to je ten, kto počúva slovo a chápe ho a ono prináša úrodu: jedno stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú“ (Mt 13, 23). Plod dobrého semena nezávisí len od našich síl. Ako napísal svätý Josemaría, nesmieme zabúdať, že „Ježiš je súčasne rozsievačom, semenom i plodom sejby, je Chlebom večného života“[2]. Naša duša môže vďaka Božiemu milosrdenstvu byť tou dobrou pôdou, ktorá pomáha semenu rozvinúť celý svoj potenciál.
Každodenný život nám prináša mnoho situácií, v ktorých môžeme prejavovať lásku, ktorá pripravuje túto pôdu a umožňuje Pánovi rásť v našom vnútri. „Trefná poznámka, vtip, čo nevyšiel z tvojich úst; prívetivý úsmev pre toho, čo ťa obťažuje; mlčanie pri nespravodlivom obvinení; láskavý rozhovor s tými, čo ťa otravujú a vyčerpávajú; každodenné úsilie povzniesť sa nad drobnými malichernosťami a bezočivosťou ľudí, ktorí s tebou žijú…“[3]. To sú lahodné plody, ktoré svedčia o tom, že Pánovo semeno padlo na dobrú pôdu, a ktoré zároveň naďalej pripravujú pôdu pre modlitbu.
„Každý z nás je pôdou, na ktorú padá semeno Slova, a to bez výnimky! Môžeme sa spýtať: aký druh pôdy som ja? Podobám sa ceste, skalnatému terénu alebo kríku? Ak však chceme, môžeme sa stať dobrou pôdou, starostlivo obrobenou a kultivovanou, aby semeno Slova dozrelo. Je už prítomné v našom srdci, ale to, či prinesie ovocie, závisí od nás, závisí od toho, ako toto semeno prijímame“[4]. Panna Mária bola dobrou a úrodnou pôdou, na ktorej Boh rástol. Ona nám môže pomôcť, aby sme aj my boli pôdou bez tŕnia a kameňov a prinášali dobré ovocie pre náš život i pre život druhých.
[1] František, Audiencia, 31-I-2018.
[2] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 151.
[3] Svätý Josemaría, Cesta, bod 173.
[4] František, Anjel Pána, 12-VII-2020.