Evanjelium (Lk 1, 46-56)
Mária hovorila:
„Velebí moja duša Pána
a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi,
lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.
Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,
lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný,
a sväté je jeho meno
a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie
s tými, čo sa ho boja.
Ukázal silu svojho ramena,
rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.
Mocnárov zosadil z trónov
a povýšil ponížených.
Hladných nakŕmil dobrotami
a bohatých prepustil naprázdno.
Ujal sa Izraela, svojho služobníka,
lebo pamätá na svoje milosrdenstvo,
ako sľúbil našim otcom,
Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“
Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.
Komentár
Mária sa mnohokrát pýtala, prečo je iná ako ostatní. Iná ako jej príbuzní, priatelia, susedia.
V rozhovoroch s nimi videla egoizmus ich sŕdc, márnosť ich slov, zášť ich kritických súdov, lenivosť ich práce a nedostatok starostlivosti o druhých. A pýtala sa, prečo Ona taká nie je.
Až kým jej anjel Gabriel nehovorí o tom, ako ju Boh vysníval, stvoril a zamiloval sa do nej. Všetko nadobúda zmysel, všetko má nové svetlo.
Magnifikát je plodom jej modlitby počas tých dní cesty z Nazaretu do domu Zachariáša a Alžbety. Je výsledkom jej pokojného a vďačného dialógu s Bohom Otcom.
Mária si uvedomuje svoju veľkosť, svoju moc: byť milovanou Bohom. Odjakživa a navždy milovanou Bohom. Celý jej život spočíval v tom, že sa nestavala do centra, ale nechávala priestor Bohu, ktorého nachádzala v modlitbe a v službe tým, ktorí ju obklopovali.
Mária je veľká nie preto, že sama urobila veľké veci, ale preto, že bola k dispozícii, aby Boh mohol konať, pretože sa nechala dotknúť Bohom, pretože vie, že je Bohom bezpodmienečne milovaná.
Život Márie je taký revolučný. Nehľadí na seba, ale na Boha a cez Boha na ostatných.
Ako zdôrazňuje pápež František, „veľké veci, ktoré Všemohúci vykonal v živote Márie, nám hovoria aj o našej životnej ceste, ktorá nie je bezcieľnym blúdením, ale púťou, ktorá aj so všetkými svojimi neistotami a utrpeniami nachádza svoju plnosť v Bohu“ (Posolstvo k 32. Svetovému dňu mládeže 2017).
Všetci sme tiež milovaní Bohom; milovaní odjakživa a navždy. Keď sa Boh na nás pozerá, vidí lásku, s ktorou nás stvoril. Pozerá sa ďalej ako len na našu krehkosť a biedu. Túži nás očistiť, zapáliť, aby sme nestratili z očí jeho pohľad.
Pozoruje všetko, čo môžeme dať, všetku lásku, ktorú sme schopní ponúknuť. Volá nás, aby sme zanechali stopu Božej lásky v živote, stopu, ktorá poznačí históriu, našu históriu a históriu mnohých.