Evanjelium (Jn 14, 1-12)
Ježiš povedal svojim učeníkom:
„Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“
Tomáš mu povedal:
„Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“
Ježiš mu odpovedal:
„Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“
Filip sa ozval:
„Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“
Ježiš mu vravel:
„Filip, toľký čas som s vami, a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: ,Ukáž nám Otca?!‘ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.“
Komentár
Evanjelium tejto piatej veľkonočnej nedele obsahuje úryvok z Ježišovej reči počas Poslednej večere. Učeníci sú smutní z blížiaceho sa odchodu Majstra. Aby ich potešil, Pán im zjavuje hlboké pravdy viery, nad ktorými môžeme rozjímať, keď sa blížime k sviatku Turíc.
V prvom rade Ježiš žiada svojich učeníkov, aby sa neznepokojovali, aby mali vieru, dôverovali v Neho a v Jeho skutky. Potom im hovorí o tom, čo nazýva „domom svojho Otca“, kde „vám pripravím miesto“ (v. 2). Nie je zlé myslieť na Nebo uprostred utrpenia. V skutočnosti „Pán nám často hovorí o odmene, ktorú nám získal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním,“ komentuje svätý Josemaría k tomuto úryvku. „Nebo je cieľom našej pozemskej cesty. Ježiš Kristus nás predbehol a tam, v spoločnosti Panny Márie a svätého Jozefa, ktorých tak veľmi uctievam, anjelov a svätých, čaká na náš príchod“ (Boží priatelia, bod 220).
V súvislosti s Tomášovou otázkou, ako nasledovať Ježiša tam, kam ide, Majster zjavuje svojim učeníkom, že On je „Cesta, Pravda a Život“ (v. 6). K tomuto tajomnému výroku svätý Augustín poznamenal, že je to, ako keby Ježiš povedal Tomášovi: „Kadiaľ chceš ísť? Ja som Cesta. Kam chceš ísť? Ja som Pravda. Kde chceš zostať? Ja som Život. (…) Múdri tohto sveta chápu, že Boh je večný život a poznateľná pravda; ale Božie Slovo, ktoré je Pravdou a Životom spolu s Otcom, sa stalo Cestou tým, že prijalo ľudskú prirodzenosť“ (Sermones 141-142).
Nasledovať Ježiša teda znamená pochopiť tajomstvo jeho Osoby a jeho Poslania. Pápež František v skutočnosti povedal, že „poznanie Ježiša je najdôležitejšou úlohou nášho života“ (Homília, 16-V-2014). Je potrebné objaviť úzke spojenie, ktoré existuje medzi Synom a Otcom. Túto podstatnú pravdu vysvetľuje Ježiš Filipovi: „Filip, kto videl mňa, videl Otca“ (v. 9). Ježiš je cestou, lebo všetko v ňom zjavuje Otca a spája nás s Otcom. Ježiš zviditeľnil neviditeľného Boha a zjavil Ho ľuďom všetkými svojimi skutkami a slovami (porov. KKC 516). A robí to s ľudskou a blízkou tvárou, ktorá sa na nás pozerá s láskou a nazýva nás priateľmi, aby nám bolo ľahké Ho poznať, milovať a zjednotiť sa s Ním.
Napokon si môžeme všimnúť, že Ježiš spája poznanie svojej Osoby s pravdou, keď hovorí: „Ja som pravda“ (v. 6). K tejto skutočnosti pápež František vyjadril dôležitú úvahu: „Ježiš je práve toto: Pravda, ktorá v plnosti čias ‚sa stala telom‘ (Jn 1, 1.14), prišla medzi nás, aby sme ju spoznali. Pravda sa nedrží ako vec, pravda sa nachádza. Nie je to majetok, je to stretnutie s Osobou“ (Audiencia, 15-V-2013).
Je to, ako keby nám Ježiš celým týmto úryvkom hovoril, že v dome svojho Otca budú naplnené všetky naše životné túžby a túžby po poznaní (život a pravda), nie preto, že sa stanú predmetmi nášho úsilia a vlastníctva, ale preto, že pochopíme, že pravda a život sa zlievajú v jednej Osobe, ktorú poznáme a milujeme. V miere, v akej to chápeme a žijeme, postupujeme na ceste k Otcovi prostredníctvom stotožnenia sa s jeho Synom, až kým nevykonáme tie isté skutky a „dokonca aj väčšie ako tieto“.