Evanjelium (Mt 16, 13-19)
Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov:
„Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“
Oni vraveli:
„Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“
„A za koho ma pokladáte vy?“ opýtal sa ich.
Odpovedal Šimon Peter:
„Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“
Ježiš mu povedal:
„Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“
Komentár
Počas jednej z dlhých prechádzok s učeníkmi sa ich Ježiš pýtal na verejnú mienku o svojej osobe. Po niekoľkých neistých odpovediach sa ich Majster veľmi pedagogicky opýtal, čo si o tom myslia. Peter sa potom nechal uniesť láskyplným impulzom a odpovedal: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ (v. 16). Toto Majstrovo vyznanie totožnosti odhalilo Božie plány týkajúce sa Šimonovej identity a poslania: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev...“ a „tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva...“ (v. 18-19).
V starovekom svete bolo veľmi bežné využiť tvrdosť a stabilitu skalného podložia a postaviť na ňom zvyšok múru, pevnosti, a tak spojiť prírodné dielo s architektonickým. Staroveké mestá boli obklopené múrmi a bránami, ktoré sa dali otvárať a zatvárať kľúčmi. Mať kľúče od mesta znamenalo mať moc rozhodovať o tom, kto a kedy môže vstúpiť alebo odísť. Preto symbolom odovzdania enklávy alebo pevnosti bolo zvyčajne odovzdanie jej kľúčov.
Naplnený bázňou Peter počúval Mesiáša, ktorý slávnostne oznamoval, že bude ako tá materská skala, na ktorej Ježiš vybuduje svoju Cirkev; a že bude mať moc nad kľúčmi kráľovstva, bude môcť nariadiť jeho vstup alebo ho vetovať, a tak ovplyvňovať osud zeme i samotného Neba.
Táto epizóda a miesto, kde sa odohrala, sa vryli do pamäti apoštolov a boli zaznamenané v evanjeliách. Z Pánovej vôle mal byť Peter vodcom Dvanástich a Cirkvi, činiteľom jednoty a účinnosti pre všetkých. A apoštoli, dokonca aj tí, ktorí poznali Ježiša skôr ako Peter, tí, ktorí možno v ľudských očiach odrážali lepšie dispozície alebo cnosti, prijali s úctou a rešpektom túto vôľu Majstra, ako prijali všetky jeho ostatné dispozície a príkazy.
Neskôr, keď Peter počas umučenia zaprel Ježiša, zistil, že jeho vodcovstvo a účinnosť boli prepožičané. Po zmŕtvychvstaní však Petrov postoj bude nepopierateľný a prijatý kresťanmi, ktorí sa za Petra spoločne modlili (porov. Sk 12). Preto máme my kresťania láskyplnú povinnosť veľa sa modliť za pápeža, Petrovho nástupcu, a rešpektovať jeho úlohu v starostlivosti o Cirkev, ako apoštoli rešpektovali Šimonov primát. V tejto súvislosti sa svätý Josemaría vyjadril: „Pápežovi, Kristovmu vikárovi na zemi, by si mal prejavovať svoju najväčšiu lásku, najhlbšiu úctu, najoddanejšiu poslušnosť. — My katolíci musíme uvažovať takto: po Bohu a našej Matke Panne Márii nasleduje v poradí lásky a autority Svätý Otec“ (Vyhňa, bod 135).
Kniha Skutkov apoštolov nám hovorí, že Boh si za apoštola vyvolil aj mladého farizeja z Benjamínovho kmeňa: Šaula z Tarzu, prenasledovateľa kresťanov. Vďaka Štefanovej modlitbe (porov. Sk 7, 58 a nasl.) a Barnabášovej jemnocitnej láske (porov. Sk 9, 23) bude Pavol prijatý do Cirkvi. Pavol bol človek, ktorý počas svojho života nepoznal Ježiša a ktorý ho v jeho nasledovníkoch nenávidel. Ale aj apoštoli pokorne spoznali v Šavlovi prekvapujúce Božie plány a prijali ho za apoštola, rovnako ako oni, pretože aj on videl Zmŕtvychvstalého a bol poslaný ohlasovať ho všetkým národom.
Život týchto dvoch veľkých apoštolov nás učí, že napriek našim vlastným i cudzím obmedzeniam Boh vie, ako uskutočniť svoje láskyplné zámery; jeho milosť vždy pôsobí v srdciach. To, čo Boh žiada pre plodnosť, je postoj rodiacej sa Cirkvi: vytrvať všetci spoločne v modlitbe s Máriou, Ježišovou Matkou (porov. Sk 1, 12).