Z dôvodov, ktoré s predchádzajúcimi riadkami veľmi nesúvisia – no ktoré Ježiš, nachádzajúci sa tu pred nami vo Svätostánku určite dobre pozná, som si v živote osobitne uvedomil, že som Božím synom a zakúsil radosť z toho, že som sa mohol ponoriť do srdca môjho Otca; aby som sa napravil, aby som sa očistil, aby som mu mohol slúžiť, aby som bol schopný všetkých pochopiť a všetkým odpúšťať, na základe jeho lásky a môjho pokorenia.

Preto by som chcel teraz naliehať, aby sme sa vy aj ja spamätali, aby sme sa zobudili zo spánku slabosti, ktorý nás tak často premáha, aby sme precitli a hlbšie a rýchlejšie opäť začali vnímať, že sme Božie deti.

Ježišov príklad, celý jeho život v Oriente nám pomáha nechať sa preniknúť onou pravdou. ,,Ak prijímame svedectvo ľudí – hovorí epištola – Božie svedectvo je väčšie.“ V čom spočíva Božie svedectvo? Opäť hovorí sv. Ján: ,,Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme... Milovaní, teraz sme Božími deťmi.“

Po celé roky som sa snažil neochvejne sa opierať o túto radostnú skutočnosť. Moja modlitba bola za každých okolností tá istá, len niekedy mávala iné zafarbenie. Napríklad som vravel: Pane, ty si ma poslal práve sem, ty si mi zveril to či ono a ja ti dôverujem. Viem, že si môj Otec a vždy som pozoroval, že malé deti sú si úplne isté svojimi otcami. Kňazská skúsenosť mi potvrdila, že toto odovzdanie sa do Božích rúk nám pomáha získať silnú, hlbokú a vyrovnanú zbožnosť, vďaka ktorej vždy pracujeme so správnym úmyslom. (Boží priatelia, 143)