Ježiš tým, že rástol a žil ako jeden z nás, nám zjavuje, že ľudská existencia, naša každodenná všedná práca, má božský zmysel. Nech by sme ako často o tejto pravde uvažovali, vždy znova by sme sa mali naplniť údivom, keď si pomyslíme na tých tridsať rokov v skrytosti, ktoré tvorili väčšiu časť Ježišovho prebývania medzi svojimi ľudskými bratmi. Sú to roky strávené v ústraní, ale pre nás jasné ako slnečné svetlo. Ba čo viac, ako žiara, čo osvecuje naše dni a dáva im ich skutočný zmysel, pretože sme bežní kresťania žijúci svoj obyčajný život, podobný životu toľkých miliónov ľudí v najrozličnejších kútoch sveta.

Takto žil Ježiš počas tridsiatich rokov: bol fabri filius, tesárov syn. Až neskôr prišli tri roky verejného účinkovania, strávené uprostred hlučných davov. Ľudia sa s ohromením pýtali: „Kto je to?“ „Odkiaľ sa to všetko naučil?“ Bol totiž jedným z nich a žil tak, ako žili jeho súkmeňovci. Bol to faber, filius Mariae, tesár, syn Márie. A bol Bohom, uskutočňoval vykúpenie ľudského rodu a všetkých priťahoval k sebe.

Ako ktorúkoľvek inú udalosť z jeho života – tak aj Ježišove skryté roky – nemožno nikdy kontemplovať bez pocitu dojatia, bez toho, aby sme neuznali, čím pre nás sú: sú to upozornenia od Pána, aby sme vyšli zo svojho egoizmu, zo svojej pohodlnosti. (Ísť s Kristom, 14-15)