Úprimnosť je nevyhnutná na to, aby sme napredovali v zjednocovaní sa s Bohom. – Ak ti na hrudi sedí ,,ropucha“ mlčania, odožeň ju! Ako vždy ti radím, aby si ako prvé povedal to, o čom by si nechcel, aby sa vedelo. Ako je nám dobre, keď sa tej ropuchy pri spovedi zbavíme! (Vyhňa, 193)

Nech je pochválený Boh!, vravel si mi po svätej spovedi. A myslel si si: je to, akoby som sa znovu narodil. – Potom si pokojne pokračoval: ,,Domine, quid me vis facere?" – Pane, čo chceš, aby som urobil? – A ty sám si vyslovil odpoveď: s tvojou milosťou, navzdory všetkému a všetkým, budem plniť tvoju najsvätejšiu vôľu. ,,Serviam!“ Budem ti bezvýhradne slúžiť! (Vyhňa, 238)

Pokora vedie každú dušu neklesať na mysli z vlastných pochybení. – Skutočná pokora nás vedie... prosiť o odpustenie! (Vyhňa, 189)

Keby som bol malomocný, matka by ma objala. Bez akéhokoľvek strachu či odporu by mi bozkávala rany. – A Božia Matka? Keď spozorujeme svoje malomocenstvo, svoje vredy, vtedy volajme: Matka! A ochrana našej Matky je ako bozk na rany, ktorý nám prináša vyliečenie. (Vyhňa, 190)