Ako počas tých rokov môjho kňazského pôsobenia kážem, vlastne skôr kričím o láske k osobnej slobode, pozorujem u niektorých istú nedôveru, ani čo by sa domnievali, že obrana slobody by mohla predstavovať potenciálne nebezpečenstvo pre našu vieru. Všetci malomyseľní sa môžu upokojiť, pretože tým jediným, čo vieru ohrozuje, je mylné pojatie slobody - ako slobody bezcieľnej, bezzásadovej, bezprávnej, nezodpovednej, jedným slovom: samopaš. Bohužiaľ, niektorí ľudia práve za takúto slobodu bojujú; a podobné požiadavky sú už naozaj útokom proti viere.

Z tohto dôvodu sa nedá ani tak úplne hovoriť o slobode svedomia, lebo by to znamenalo hodnotiť ako mravne dobrý aj fakt, že človek zavrhne Boha. Už sme si povedali, že sa môžeme postaviť proti vykupiteľským zámerom Pána; môžeme, ale robiť by sme to nemali. A ak by niekto tento postoj zaujal úmyselne, zhrešil by prestúpením prvého a základného prikázania: ,,A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.“

Ja zo všetkých síl hájim slobodu svedomia, a teda, že nikomu nie je dovolené brániť človeku v úcte k Bohu. Je treba si ceniť oprávnenú túžbu po pravde; človek má vážnu povinnosť hľadať Boha, poznávať ho a klaňať sa mu, no nikto na svete si nesmie dovoliť nútiť svojho blížneho, aby vyznával vieru, ktorú nemá, rovnako ako si nikto nemôže osobovať právo škodiť niekomu, kto túto vieru od Boha dostal.

Naša svätá Matka Cirkev sa vždy zasadzovala za slobodu a odmietala všetky druhy fatalizmu, tie staré, aj tie novšie. Učila, že každý človek je pánom svojho osudu, ako v dobrom, tak i v zlom: ,,A tí, ktorí sa neodklonili od dobra, pôjdu do večného života; tí, ktorí páchali zlo, pôjdu do večného ohňa.“(Boží priatelia, 32-33)