Byť kresťanom nie je len pocit čisto osobného uspokojenia: už zo samotného názvu – z jeho podstaty – vyplýva poslanie. Predtým sme spomínali, že Pán vyzýva všetkých kresťanov, aby sa stali soľou a svetlom sveta; a svätý Peter ako ozvena týchto slov o tomto príkaze s použitím pasáží zo Starého Zákona hovorí a veľmi jasne nám pripomína náš záväzok: Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.

Byť kresťanom nie je niečo náhodné, ale je to Božská skutočnosť, prenikajúca do samého vnútra nášho života, ktorá nám dáva čistý pohľad a rozhodnú vôľu, aby sme konali, ako chce Boh. Tak pochopíme, že kresťanské putovanie vo svete by sa malo premeniť na neustálu službu vyjadrovanú najrozmanitejšími formami, podľa osobných okolností, no vždy z lásky k Bohu a blížnemu. Byť kresťanom znamená konať tak, že nebudeme myslieť na malicherné ciele týkajúce sa našej prestíže či ambícií, ani na ciele, ktoré sa môžu zdať vznešenejšie, ako je filantropia či súcit s nešťastím iných ľudí: byť kresťanom znamená smerovať ku konečnému a radikálnemu cieľu lásky, ktorý nám ukázal Kristus tým, že za nás umrel.

Občas sa stretávame s postojmi, ktoré sú výsledkom nepochopenia tohto Ježišovho tajomstva. Ide napríklad o ľudí, ktorí kresťanstvo vnímajú len ako súbor prejavov či úkonov zbožnosti, bez uvedomenia si ich vzťahu k situáciám bežného života, k naliehavosti starať sa o potreby blížnych a k úsiliu o nápravu nespravodlivostí.

Povedal by som, že ľudia takého zmýšľania ešte nepochopili, čo znamená, že Boží Syn sa stal človekom, že prijal telo, dušu i hlas človeka, že zdieľal náš údel až po zakúsenie krutej smrti. A sú aj takí, ktorí možno nevedomky považujú Krista za cudzinca vo svete ľudí. (Ísť s Kristom, 98)