Je veľmi dôležité, aby zmysel manželstva ako povolania nechýbal v katechéze ani v kázaní, ako aj vo vedomí tých, ktorých Boh chce mať na tejto ceste, pretože sú skutočne povolaní zapojiť sa do Božieho plánu spásy pre všetkých ľudí.
„Preto sa snáď kresťanským manželom ani nemôže ponúknuť lepší vzor než je vzor rodiny z čias apoštolov: rodinu stotníka Kornélia, učenlivého Božej vôli, v dome ktorého sa uskutočnilo otvorenie Cirkvi pohanom;“ rodinu Akvilu a Priscilly, ktorí šírili kresťanstvo v Korinte a Efeze a spolupracovali so svätým Pavlom v jeho apoštoláte; rodinu Tabity, ktorá svojou dobročinnou láskou pomáhala núdznym v Joppe. A toľko iných rodín spomedzi židov i pohanov, Grékov i Rimanov, v ktorých sa kázanie prvých Pánových učeníkov ujalo.
Rodiny, ktoré žili z Krista a umožnili iným spoznať Krista. Malé kresťanské spoločenstvá, ktoré slúžili ako centrá šírenia evanjeliového posolstva. Domovy podobné iným v tých časoch, ale oživené novým duchom, ktorým nakazili všetkých, čo ich spoznali a stretávali sa s nimi. Takí boli prví kresťania, a takými musíme byť aj my, kresťania dneška: rozsievačmi pokoja a radosti; toho pokoja a tej radosti, ktoré nám priniesol Ježiš.(Ísť s Kristom, 30)