Ale ak si z dočasných plánov urobíme absolútnu métu a zo zreteľa odstránime náš večný príbytok a cieľ, pre ktorý sme boli stvorení – milovať a chváliť Pána a napokon ho vlastniť v nebi – aj tie najskvelejšie zámery sa môžu obrátiť na zradu a dokonca i na ponižovanie ľudí. Spomeňte si na známe úprimné zvolanie sv. Augustína, ktorý predtým, ako spoznal Pána, zakúsil toľko horkostí a hľadal šťastie mimo neho: « Stvoril si nás pre seba, Pane, a nepokojné je naše srdce, dokiaľ nespočinie v tebe. »

Istota, že sa cítim byť Božím synom a že to viem – želám si, aby sa to isté stalo aj vám – ma napĺňa opravdivou nádejou, ktorá je síce cnosťou nadprirodzenou, no vliata do ľudských tvorov prispôsobí sa našej prirodzenosti a napokon je cnosťou veľmi ľudskou. Som šťastný pri pomyslení na nebo, ktoré dosiahneme, ak budeme verní až do konca; som šťastný pri pomyslení na blaženosť, ku ktorej dospejeme, quoniam bonus, lebo môj Pán je dobrý a jeho milosrdenstvo trvá naveky. Toto presvedčenie mi pomáha chápať, že iba to, čo je poznamenané Božou stopou, nesie nezmazateľné znamenie večnosti a hodnota takej veci je nepominuteľná. Preto ma nádej neoddeľuje od vecí tohto sveta, ale približuje ma k nim novým, kresťanským spôsobom, ktorý sa vo všetkom snaží nachádzať vzťah padlého ľudstva s Bohom Stvoriteľom a Bohom Vykupiteľom. (Boží priatelia, 208)