Dejiny človeka na zemi sú dejinami Božieho milosrdenstva. Od večnosti, ešte pred stvorením sveta, nás vyvolil, aby sme boli svätí a bez poškvrny v jeho prítomnosti, z lásky (Ef 1,4).
Avšak, na podnet diabla sa Adam a Eva vzbúrili proti Božiemu plánu: „Budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ (Gn 3,5), zašepkal im knieža lži. A oni ho počúvli. Nechceli nič dlhovať Božej láske. Snažili sa vlastnými silami dosiahnuť šťastie, ku ktorému boli povolaní.
No Boh sa nevzdal. Od večnosti, vo svojej nekonečnej múdrosti a láske, predvídajúc zneužitie slobody zo strany ľudí, sa rozhodol stať jedným z nás prostredníctvom vtelenia Slova, druhej osoby Trojice.
Preto sa obrátil na Satana, ktorý pod podobou hada pokúšal Adama a Evu, a povedal mu: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3,15). Toto je prvé ohlásenie vykúpenia, v ktorom sa už črtá postava Ženy, potomkyne Evy, ktorá bude Matkou Vykupiteľa a spolu s ním a pod ním rozšliape hlavu pekelného hada. Svetlo nádeje sa rozsvietilo pred ľudstvom už v okamihu, keď sme zhrešili.
Takto sa začali napĺňať slová inšpirované Duchom Svätým – napísané mnoho storočí predtým, než Panna Mária prišla na svet – ktoré liturgia vkladá do úst Márie z Nazareta: ,,Pán vládol nado mnou od počiatku svojich ciest, prv ako stvoril od pradávna čokoľvek. Od večnosti som ustanovená, od počiatku, prv ako povstal svet. Nebolo ešte morských priehlbní, keď som sa ja už zrodila, nebolo ešte žriedel obťažených vodami. Prv ako sa vrchy vhrúžili, pred pahorkami som sa zrodila, prv ako nivy urobil a planiny a prvé hrudy na zemekruhu‘‘ (Prís 8,22-26).
Vykúpenie sveta bolo v pohybe už od prvého okamihu. Postupne, vedení Duchom Svätým, proroci odhaľovali črty tej dcéry Adama, ktorú Boh – v predvídaní zásluh Krista, univerzálneho Vykupiteľa ľudského rodu – uchránil pred dedičným hriechom aj pred všetkými osobnými hriechmi a naplnil ju milosťou, aby z nej urobil dôstojnú Matku vteleného Slova.
Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel! (Iz 7,14). Je predobrazená v Judite, hrdinke hebrejského ľudu, ktorá dosiahla víťazstvo nad impozantným nepriateľom, až do takej miery, že na ňu, viac ako na kohokoľvek iného, smerujú tieto chvály: „Ty si vyvýšenie Jeruzalema, veľká sláva Izraela, veľká česť nášho ľudu... Nech si požehnaná od Pána všemohúceho naveky“ (Jdt 15,9–10).
Uchvátení krásou Márie kresťania jej vždy skladali najrozličnejšie chvály, ktoré Cirkev zhromažďuje v liturgii: uzavretá záhrada, ľalia medzi tŕním, zapečatený prameň, brána do neba, víťazná veža proti pekelnému drakovi, raj slastí zasadený Bohom, hviezda zblúdilých námorníkov, prečistá Matka...
Hlas Otcov
‹‹Nech dnes jasá celé stvorenie a nech sa prirodzenosť chveje radosťou. Nech sa nebesá radujú vo výšinách a oblaky nech rozlievajú spravodlivosť. Nech vrchy vytekajú sladkosť medu a kopce nech jasajú, lebo Pán sa zmiloval nad svojím ľudom a vzbudil nám mocného Spasiteľa z domu svojho služobníka Dávida, to jest z tejto nepoškvrnenej a prečistej Panny, skrze ktorú prichádza zdravie a očakávanie národov.
Nech dobré a vďačné duše spievajú pieseň radosti; nech prirodzenosť zvolá všetky stvorenia, aby im oznámila radostnú novinu o obnove a začiatku ich reformy. Nech plesajú matky, lebo tá, ktorá bola bez potomstva [svätá Anna], splodila Pannu nepoškvrnenú a Matku. Nech sa radujú panny, lebo zem, ktorá nebola zasiata človekom, prinesie ako ovocie Toho, ktorý pochádza od Otca bez odlúčenia, spôsobom obdivuhodnejším, než môžeme vyjadriť. Nech ženy tlieskajú, lebo ak kedysi žena neuvážene priviedla na svet hriech, teraz jedna žena prináša prvotiny spásy; a tá, ktorá bola predtým vinníčkou, sa teraz prejavuje ako Bohom schválená: Panna Matka, vyvolená svojím Stvoriteľom, obnoviteľka ľudského pokolenia.
Nech všetky stvorené veci spievajú a tancujú od radosti a náležite prispievajú k tomuto radostnému dňu. Nech je dnes oslava neba a zeme jednotná a spoločná, a nech všetko, čo je v tomto aj onom svete, spoločne slávi. Lebo dnes bol stvorený a povýšený najčistejší chrám Stvoriteľa všetkých vecí a stvorenie pripravilo svojmu Tvorcovi nové a dôstojné obydlie.
Dnes príroda, kedysi vyhnaná z raja, prijíma božstvo a s radosťou kráča smerom k najvyššej sláve. Dnes Adam obetuje Bohu v našom mene Máriu ako prvotiny našej prirodzenosti; a tieto prvotiny, ktoré neboli zmiešané so zvyškom masy, sa premieňajú na chlieb pre obnovu ľudstva.
Dnes ľudstvo v celej nádhere svojej nepoškvrnenej ušľachtilosti prijíma dar svojho pôvodného formovania z božských rúk a opäť nachádza svoju dávnu krásu. Hanba hriechu zahalila lesk a pôvab ľudskej prirodzenosti; no narodila sa Matka Najkrajšieho a táto prirodzenosť v nej získava späť svoje dávne výsady a je formovaná podľa dokonalého vzoru, skutočne hodného Boha. A toto formovanie je dokonalou obnovou; a táto obnova zbožšťovaním; a toto zbožšťovanie pripodobnením k pôvodnému stavu.
Dnes sa objavil lesk božskej purpury a biedna ľudská prirodzenosť sa zaodela kráľovskou dôstojnosťou. Dnes podľa proroctva rozkvitlo Dávidovo žezlo, vždy zelená ratolesť Árona, ktorá nám priniesla Krista, ratolesť sily. Dnes z Judey a z Dávida vyšla mladá panna, nesúca pečať kráľovstva a kňazstva Toho, ktorý podľa radu Melchizedechovho prevzal kňazstvo Áronovo. Dnes milosť, očisťujúca mystický efod božského kňazstva, utvorila – ako symbol – odev levitského potomstva, a Boh zafarbil kráľovským purpurom krv Dávidovu›› (Sv. Andrej Krétsky, Homília 1 na Narodenie Presvätej Božej Matky).
Hlas svätcov
‹‹Stojíme pred tajomstvom lásky. Ľudský rozum ho nie je schopný obsiahnuť. Iba viera dokáže popísať, ako mohlo byť jedno stvorenie pozdvihnuté k takej veľkej dôstojnosti, že sa stalo láskyplným stredom potešenia Najsvätejšej Trojice. Vieme, že je to božské tajomstvo. No keďže ide o Našu Matku, cítime, že dokážeme pochopiť viac — ak sa to tak dá povedať —, než o iných pravdách našej viery.
Teológovia často prichádzali s podobným argumentom, v snahe aspoň trochu objasniť zmysel tej hojnosti milostí, do ktorých bola Mária odetá, a ktoré vrcholia v nanebovzatí. Hovoria: Patrilo sa tak, Boh tak mohol urobiť, a tak to aj urobil (Porov. bl. Ján Duns Scotus, In III Sententiarum, dist. III, q. l). To je to najlepšie vysvetlenie, prečo Pán poskytol svojej Matke od samotnej chvíle jej Nepoškvrneného počatia všetky privilégiá. Bola vyňatá spod moci satana; je celá krásna —tota pulchra! —čistá a nepoškvrnená na duši i na tele›› (Ísť s Kristom, č. 171).
‹‹Ako sa len ľuďom páči, keď im niekto pripomenie ich príbuzenstvo s významnými osobnosťami v literatúre, politike… v armáde alebo v Cirkvi!
— Spievaj Nepoškvrnenej Panne Márii a pripomínaj jej:
Zdravas, Mária, dcéra Boha Otca; Zdravas, Mária, Matka Boha Syna; Zdravas, Mária, nevesta Boha Ducha Svätého… Väčší než ty je len Boh!›› (Cesta, č. 496).
‹‹Možno si niekto z vás teraz pomyslí, že bežný deň, obvyklé príchody a odchody nášho života nám veľmi nepomôžu udržať si srdce v blízkosti stvorenia tak čistého, akým je Panna Mária. Bol by som rád, keby ste sa trochu zamysleli. Čo je tým, čo vždy neprestajne hľadáme, hoc aj nevedomky, vo všetkom, čo konáme? Keď nás vedie láska k Bohu a pracujeme so správnym úmyslom, hľadáme to, čo je dobré, to, čo je čisté, to, čo prináša pokoj svedomiu a šťastie srdcu. Že sa pritom dopúšťame chýb? Iste, no uznať tieto chyby znamená s väčšou jasnosťou vidieť, že naším cieľom je nepominuteľné, hlboké a pokojné ľudské i nadprirodzené šťastie.
Jeden človek už tu na zemi toto šťastie dosiahol: naša Najsvätejšia Matka, Mária, ktorá je majstrovským Božím dielom. Žije a ochraňuje nás, je s Otcom, Synom a Duchom Svätým, so svojím telom i dušou. Tá istá, ktorá sa narodila v Palestíne, ktorá sa od detstva odovzdala Pánovi, ktorá prijala posolstvo od archanjela Gabriela a porodila nášho Spasiteľa, tá istá, ktorá pri ňom stála pod Krížom.
V nej sú naplno uskutočnené všetky ideály. Nesmieme sa však domnievať, že jej veľkosť a vznešenosť ju robia pre nás nedosiahnuteľnou a vzdialenou. Ona je plná milosti, všetkej dokonalosti a je Matkou. Svojou mocou nám od Boha vymôže všetko, o čo ju budeme žiadať; ako matka nám to predsa túži dať. A tiež ako matka rozumie našim slabostiam a má pre ne pochopenie, povzbudzuje nás a ospravedlňuje, uľahčuje nám cestu a vždy má po ruke liek, hoci by sa zdalo, že nám už nič nepomôže›› (Boží Priatelia, č. 292).
Hlas básnikov
Ty, čo si tým, čo Eva stratila,
znovu si sa vrátila v sile chvíľ,
ty, čo si večnú radosť dala,
čo potechu si nám zvestovala,
ty, požehnaná medzi ženami:
zbav nás bôľu, buď s nami.
Ty, ktorú všetky pokolenia chvália,
slávu ti vzdávajú, vďaku ti skladia,
ty, čo si vo všetkých národoch známa,
v trápeniach si naša ochrana sama.
Ty, čo si nás nikdy nesklamala:
zbav nás bôľu, buď naša sila.
Ty, čo útechu trúchliacim dávaš,
v hriechoch blúdiacich na cestu navádzaš,
ty, čo chybujúcich jemne vedieš,
svojou láskou k spaseniu predchádzaš.
Ty, čo vždy nad zlom zvíťazíš:
zbav nás bôľu, svoj pokoj nám prisľúb.
Ty, o ktorej vieme, že čistá si celá,
že žiadna ako ty nebola a nie je smelá,
ty, čo v dokonalosti prevyšuješ svet:
zbav nás bôľu, buď naša liečivá zvesť.
Kto môže ťa chváliť, ako si zaslúžiš?
Kto slová nájde, aby ti vzdával česť?
Ty, čo nám vždy pomáhaš:
zbav nás bôľu, buď naša velebnosť.
Ó, Matka Boha a človeka, jediná,
zjednotenie mieru v tebe je ukryté.
Ty, čo si milosrdenstvo nazývaná:
zbav nás bôľu, nech nás láska chrániť vie.
Ty, čo si pokorou bola povýšená,
pri Trojici svätej trón máš umiestnený.
Ty, naša Kráľovná, posvätená:
zbav nás bôľu, nech s tebou sme vedení.
Ty, čo si bola stvorená,
keď svet bol iba myšlienka odetá.
Ty, čo si bola uchovaná
pre Toho, čo z teba sa narodil.
Ty, čo si nás Bohu vrátila:
zbav nás bôľu, buď naša sila.
Ty, kvetov kvietok, nebeská brána,
voňou najčistejšou naplnená.
Ty, istota slávy, večná krása:
zbav nás smrti, nech večnosť nás chráni.