Bola to moja štvrtá cesta do Haiti, za účelom spustiť malú týždennú horskú. Ďalšie štyrmi sestričky tam boli so mnou a väčšina z nich bola z University of Illinois v Chicagu (UIC). Tieto cesty sú tiež praxou pre študentov zdravotnej starostlivosti z UIC, s ktorými tvoríme tím a učíme ich. Celá naša skupina je súčasťou neziskovej organizácie Little by Little, ktorá sa zameriava na zlepšenie zdravia detí a celých rodín v Haiti. Prostredníctvom Opus Dei som sa naučila vidieť vždy moju prácu v zdravotníctve ako príležitosť k službe druhým. Možnosť využiť moje povolanie, aby som slúžila chudobným v Haiti, bol pre mňa špeciálne privilégium. V tomto roku sme skontrolovali už viac ako 1000 pacientov počas piatich dní od 7 do 12 januára v malej dedine Gramothe na úpätí hory tesne pri Port-au-Prince. Mnoho Haiťanov dokonca prešlo išlo celý deň a strávili noc pod holým nebom, aby sme ich prezreli. S našou klinikou sme sa tam zdržali do 12. januára. Posledných pacientov sme prezreli o 16:00, upratali sme a odišli. Väčšina z nás sa rozhodla ísť domov pešo, relaxovať na slnku, naposledy pozrieť niektoré deti z dediny a tešiť sa z nášho posledného dňa pred odletom, ktorý bol v stredu ráno. Schádzali sme z kopca dole a išli sme pozdĺž suchého riečišťa plného bielych kameňov a balvanov. Potom sme začali kráčať po kľukatej ceste na ďalší horský chodník a videli sme niekoľko posledných, veľmi jednoduchých domov a dlhých stien zo škváry. V 16:53, tesne po absolvovaní jednej zo stien, sa začala triasť zem, skoro sme popadali na zem a počuli sme len veľký rachot.Spočiatku sme nevedeli, čo sa stalo. Ale potom, ako sme si uvedomil, že to bolo zemetrasenie, rozbehli sme sa späť k domom, tak rýchlo ako sme len mohli. Všetci boli vonku, v bezpečí, ale veľmi vydesení. Spomenuli sme si na ľudí v Gramothe. Šesť z nás vyskočilo na tri terénne vozidlá (ATV) a zamierili nadol z hory, cez riečišťe, a smerom k horskej obci a klinike. Väčšina ľudí v obci bola vonku, nikto nebol vážne zranený, a hoci ich domovy boli poškodené, škoda nebola ťažká. Willem, člen našej skupiny vzal dievčatko, ktoré sme našli zranené od pádu skaly pri riečišti do malej nemocnice neďaleko. Zistil, že v nemocnici bol len jeden lekár a niekoľko zdravotných sestier. Medzitým, niečo vyše sto zranených ľudí začínalo plniť vstupnú halu a parkovisko vonku. Hnal sa k nám, aby nás zaviedol do nemocnice, kde sme začali pomáhať.Do tohto momentu sa ešte plne neprejavil rozsah toho, čo sa stalo. Dvaja ľudia vzali nákladné auto a išli po veci, čo sme nechali v malej Gramothskej klinike. My ostatní sme zatiaľ dúfali v druhé nákladné auto a niekto navrhol, aby sme začali modliť. Modlili sme sa väčšinu cesty do nemocnice. Mala som modlitebnú kartičku sv. Josemaríu so sebou a cez jeho prosby som si pýtala od Boha, aby nám dal silu potrebnú zvládnuť čokoľvek, čo nás čakalo túto noc. V nemocnici sme vytvorili ľudskú reťaz, aby sme sa mohli dostať do dverí a dole do miestnosti na druhom konci. Bolo to šokujúce chodiť okolo toľkých zranených ľudí, z ktorých väčšina bola zavalená časťami budovy. Prezreli sme a stabilizovali viac ako sto ťažko zranený pacientov, pracujúc aj cez polnoc. Tie zranenia boli neopísateľné, ale ja osobne nikdy nezabudnem na tváre pacientov a ich rodín, ktoré sme videli. Boli to tváre hľadajúce nádej - akúkoľvek nádej - a pomoc pre seba a svojich blízkych. Už sme nemali takmer žiaden materiál, tak sme využívali všetko, čo sme našli: rozstrihané handry sme použili ako obväzy, pásy na stláčanie ciev a slučky, rúry sme použili ako dlahy na zlomeniny, a kusy tričiek boli použité na čistenie rán. Potom, čo sme prezreli všetkých čo čakali, bol prvý silnejší otras ktorý nasledoval po zemetrasení, otriasol budovou a tak sme ju opustili a šli domov. Kostol v Gramothe bol stále osvetlený a bol počuť hlasný spev v tme, chváliac Boha uprostred tragédie. Počas najbližších dvoch dní, sme vytvorili mini-kliniku vo dvore našej hostiteľskej rodiny a pokračovali s liečbou mnohých zranených Haiťanov, ktorí chodili k nám alebo boli prinesený do dvora na starých lôžkach. Mnohé z rán potrebovali ošetrenie na operačnom sále v Spojených štátoch, a tak sme robili aspoň to, čo bolo v našich silách. Vo štvrtok, ako sme prezreli pacientov, sme počuli piesne z Gramothského kostola: to bol pohreb dievčatka, ktorému sme pomohli v riečišti hneď po zemetrasení. Do Štátov sme sa vrátili 16. januára. Vrátila som sa späť do života v Chicagu, a som opäť v práci ako sestra detského lekára. Aj naďalej sa modlím za ľudí v Haiti, ktorý sú v zúfalej núdzi a ďakujem Bohu, za možnosť pomôcť im ako pred zemetrasení aj po ňom.