Vonku, počas chladnej noci, panuje v betlehemskom kraji hlboké ticho. Také hlboké, že človek takmer cíti tikot planét a hviezd, ktoré tvoria obrovské vesmírne hodiny s nespočetnými ručičkami, ktoré sa hýbu rôznou rýchlosťou a rytmom a pracujú s harmonickou presnosťou.
Svieži a čistý vzduch pobáda k hlbokému nádychu a výdychu a prináša so sebou doposiaľ neznáme ďaleké vône. Mesiac svojou jemnou bielou bledou rukou čarovne kreslí stromy a polia.
Očiam malého Eliakima však všetok tento zázrak ostáva skrytý. Je slepý. O zrak ho pripravili pôrodné komplikácie. Nie je však smutným dieťaťom. Má jedenásť rokov a prvýkrát sprevádza otca Abiuda, pastiera, ktorý má za úlohu v noci dozerať na dobytok.
Eliakim má výnimočne vyvinutý sluch a takmer počuje hmyz, ako kráča po hladine potokov, ako na jeseň padá v lese zo stromov lístie a presne vie, kedy vychádza a zapadá slnko. Ale hlavne vie z tónu ľudského hlasu, z jeho jemných náznakov a nuáns vnímať pocity a hnutia srdca.
Pozorne a s údivom pred pár okamihmi počúval hlas návštevníka z iného sveta – hlas mocný a zároveň jemný, hlas, ktorý sotva dokázal zadržať radosť a premeniť sa na spev: Radujte sa, povedal Pánov anjel, dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ! A teraz sa spolu s otcom a ostatnými pastiermi vydáva na cestu k miestu tejto udalosti.
Abiud sa popravde zdráha tam ísť. Ani neverí v Boha, a nie že by ešte živil v srdci nádej na príchod Mesiáša. Všetko sa začalo narodením Eliakima a jeho slepotou... a potom náhla a rýchla smrť jeho ženy, keď mal Eliakim sedem rokov. Preto prestal chodiť do synagógy a modliť sa. Jeho pohľad na náboženstvo sa zredukoval na striktne pragmatický, Bohu nerozumel a chápal ho len z politického hľadiska, akoby viera bola len javiskom, na ktorom náboženskí vodcovia bojujú za neisté pozemské ambície a ciele.
Okrem toho sa jeho povaha pomaly menila. Často sa stávalo, že mal zlú náladu a pri najmenšej nepríjemnosti reagoval neprimerane. Niečo v ňom ho nútilo často prerušovať rozhovory so známymi a priateľmi ironickými, kritickými alebo zatrpknutými poznámkami.
Svoj vnútorný nepokoj sa snažil utíšiť hektickým a zbytočným pracovným výkonom a prázdnotu, ktorá ho zožierala, často zakrýval zdanlivou radosťou s falošným dôrazom na istotu v hlase, nespútaným smiechom, ktorého ozvena zanikala v ničote... ako smiech na maškarnom bále. Všetko sa zdalo také nezmyselné, nezodpovedané...
Pastieri kráčajú krajinou počas chladnej svetlej noci a pomaly už prichádzajú na miesto, ktoré im ukázal anjel. Sú tam, vo vnútri kamennej jaskynky. V strede horí oheň, na ktorý prikladá statný muž. Pri ohni stojí žena s novorodencom v náručí. Panuje takmer mystické ticho, všade vyžaruje zvláštny, krištáľovo čistý jas, ktorý ale nevychádza z praskajúceho ohňa, ale z tvárí muža, ženy a dieťaťa.
Muž menom Jozef si všimne pastierov, privíta ich a pozýva ich k sebe do tepla ohňa. Z jeho hlbokého pokojného hlasu vyžaruje pokoj a bezpečie. Pozornosť všetkých hostí však zaujme puto medzi matkou a dieťaťom. Matka si so zbožnou úctou a materskou nehou k sebe privíňa syna.
Kráse ženy menom Mária sa nevyrovná nič. Súmernosť jej rysov a postavy prekonáva všetky vzory stanovené egyptskými, semitskými a gréckymi majstrami a logicky neboli vytesané do kameňa ani namaľované na plátno, ale sú reálne prítomné: je to krása, ktorá dýcha, ktorá má cit a miluje. Jej vrelý pohľad a úprimný úsmev búra všetky bariéry, ktoré by mohol vyvolať údiv a vrodená rezervovanosť z prvého stretnutia s niečím takým výnimočným.
Mária si hneď všíma prítomnosť pastierov a malého Eliakima, ktorý zostáva v tieni medzi statnými pastiermi. Otočí sa k nemu a hovorí: „Syn môj, poď ku mne bližšie.“ Chlapcovo srdce sa zachveje, lebo doteraz ho len jeden človek na zemi oslovoval s takou intonáciou a láskou: jeho matka. A tak sa neistým krokom, ponorený do dvojnásobnej tmy jaskyne a svojho zraku, približuje k miestu, odkiaľ prichádza hlas, k miestu, odkiaľ vychádza svetlo. „Dieťa, ktoré držím v náručí, je svätý Izraela, syn Najvyššieho a volá sa Ježiš,“ hovorí Mária. „Syn môj, popros ho o niečo, čo naozaj chceš z celej duše.“
Ako Abiud počuje tieto slová, nachvíľu mu napadne, že by svojho syna požiadal, aby poprosil o navrátenie zraku. No potom si vraví: „Načo by to bolo dobré, keď žiadny svätý neexistuje, ani žiadny Najvyšší, ani žiadny Mesiáš?“
Eliakim si pomaly pokľakne a vyslovuje svoju prosbu: „Ježišu, dieťa Najvyššieho, daj, aby môj otec uveril.“ Tieto slová vzbudia v Abiudových ušiach a srdci úplný výbuch. Jeho politické poňatie viery a náboženstva, sveta a života sa začne rútiť ako domček z karát a z očí mu padajú slzy. Sú to páliace, očistné slzy. Pastier padá na kolená a hovorí, takmer až kričí, a trasie sa od vzlykov, ktoré mu zvierajú hruď: „Ježišu, pohliadni so súcitom na môj úbohý život, pohliadni na moje utrpenie a hriechy. Viem, že si Boží Svätý!“
V rovnakej chvíli sa odohráva aj niečo úžasné. „Ocko,“ hovorí dieťa, „ako mäkko pôsobí svetlo v mojich očiach, aké krásne sú farby a aké rozmanité sú tiene a tvary.“ Eliakim vidí. Otcov pohľad plný sĺz a viery sa stretáva s čistým a znovuzrodeným pohľadom syna. Otec a syn sa objímu a splývajú v objatí ako dokonalá inscenácia šťastia.
Vonku, počas chladnej noci, panuje v betlehemskom kraji hlboké ticho. Fúka mierny vánok. A v jeho šume človek rozpoznáva niekoľko slov. Áno, sú to slová dávneho proroctva: Hľa, Pán prichádza s mocou, aby otvoril oči slepých.
Vonku, počas chladnej noci, hviezdy žiaria novým jasom... Konečne zostúpilo nebo na zem.
Požehnané Vianoce!