„Čo budeme robiť ty a ja v týchto dňoch duchovných cvičení?“, pýtal sa raz svätý Josemaría; a odpovedal: „veľa sa venovať Pánovi, hľadať Ho, ako Peter, aby sme s Ním mohli viesť dôverný rozhovor. Všimni si dobre, že hovorím rozhovor: dialóg dvoch, z tváre do tváre, bez skrývania sa v anonymite. Potrebujeme tú osobnú modlitbu, tú intimitu, ten priamy styk s Bohom, naším Pánom.“ (Svätý Josemaría, Poznámky z jednej meditácie, 25-02-1963).
Aktivity, ktoré tvoria kurz duchovných cvičení, sa väčšinou organizujú okolo Eucharistie, pretože v oratóriu sa slávi každodenná svätá omša, zvyčajne sa tam modlí Krížová cesta, býva zvykom venovať čas osobnému skúmaniu svedomia a tiež v kaplnke kňaz prednáša meditácie, ktoré pomáhajú vstúpiť do dialógu s Bohom o skutočnostiach kresťanského života – a tie sú chrbtovou kosťou týchto dní. „Kresťanský život nás nevedie k tomu, aby sme sa stotožnili s nejakou myšlienkou, ale s osobou: s Ježišom Kristom. Aby viera osvetľovala naše kroky, nestačí sa pýtať: kto je Ježiš Kristus pre mňa?, ale premýšľajme: kto som ja pre Ježiša Krista?“ (Fernando Ocáriz Braña, A la luz del Evangelio [Preklad: Vo svetle evanjelia]).
Okrem toho je denne pripravená nejaká prednáška – v ktorej sa rozoberá určitý bod o kresťanských čnostiach –, modlí sa svätý ruženec, venuje sa čas čítaniu nejakej knihy alebo textu duchovného charakteru... a zostávajú aj široké priestory na osobnú reflexiu alebo rozhovor s tým, kto vedie kurz, prípadne s kňazom.
A nič viac? Nič viac... a nič menej. Nie sú tam žiadne špeciálne efekty. Samozrejme, kňaz sa pripravuje čo najlepšie, aby predniesol meditácie spôsobom, ktorý priblíži život Ježiša Krista príťažlivo; niektorí zdôrazňujú dôležitosť zapisovania si poznámok, sprevádzania všeobecného harmonogramu čítaním knihy, ktorá vrhne svetlo na osobnejšiu otázku, či prijatia predsavzatí... ale to už patrí k osobnému štýlu, s ktorým každý pristupuje k týmto dňom.
Dôležité je ticho – svätá Terézia z Kalkaty hovorila, že „ticho nám poskytuje nový pohľad na všetky veci“ – a nezabúdať, že cieľom nie je žiť v nepretržitom kurze duchovných cvičení, ale aby toto každoročné zastavenie umožnilo Duchu Svätému naplniť náš život svetlom, aby sme mohli žiť ako milované Božie deti v profesionálnej práci, v rodine a vo vernom plnení našich každodenných povinností.
„Je zásadné vyhradiť si chvíle ticha, chvíle modlitby, čas, v ktorom, utíšiac hluky a rozptýlenia, postavíme sa pred Neho a dosiahneme vnútornú jednotu.“ (Pápež Lev XIV., 20-07-2025).