CESTOU DO Jairovho domu sa Ježiš zastavil, obzrel sa a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ (Mk 5, 30). Zástup sprevádzal Pána. Každý chcel byť v jeho blízkosti, vypočuť si Ho, poprosiť Ho o láskavosť... K skupine obklopujúcej Krista sa prikradla žena, ktorá trpela častým krvácaním, čo jej spôsobovalo veľké utrpenie a bránilo jej žiť normálny život. Po tisícich pokusoch s najrôznejšími spôsobmi liečby nám evanjelista hovorí, že jej bolo „vždy horšie“ (Mk 5, 26). Správa o Ježišovom príchode zapaľuje v jej srdci iskru nádeje. Nechce si klásť požiadavky, nechce vyrušovať Pána, ale rodí sa v nej viera v jeho uzdravujúcu moc.

„Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem“ (Mk 5, 28), myslí si; taká bola jej predispozícia. A skutočne, hneď ako to urobila, krvotok prestal. Takmer by sme mohli povedať, že Pánovi ukradla tento zázrak. Ježiš, ktorý vycítil, že z neho „vyšla moc“, chcel, aby sa vedelo, čo sa stalo, a tak sa spýtal: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ (Mk 5, 30). Všetko nás nabáda myslieť si, že sa Ho dotýkali mnohí, ale len táto dobrá žena sa Ho skutočne „dotkla“. „Čo znamená dotkla sa, ak nie to, že uverila“^[1], komentuje svätý Augustín. Všetko sa deje rýchlo, takmer okamžite. Prišla bližšie, plná hanby, ale „náš Pán sa otočí a pozrie sa na ňu. Už vie, čo sa deje vo vnútri jej srdca, vycítil jej istotu: Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“^[2].

Pokorná a operatívna viera tejto ženy je závideniahodná. „A tak aj my, ak chceme byť spasení, s vierou sa dotýkajme Kristovho odevu,“ hovoril svätý Josemaría. „Teraz už vieš, aká musí byť naša viera? Pokorná. Kto si ty a kto som ja, aby sme si zaslúžili Kristovo volanie? Kto sme, aby sme mohli byť tak blízko neho? Rovnako, ako tej žene v zástupe ľudí, aj nám Pán ponúkol príležitosť. No nie iba zľahka sa dotknúť jeho šatu či okraja jeho plášťa, iba lemu. My ho máme celého“^[3].

JAIRO, ktorý sprevádzal Ježiša, bol svedkom uzdravenia ženy trpiacej na krvotok. Možno ho znepokojil pomalý postup k jeho domu. Vtedy prišli poslovia a povedali mu: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa? Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: Neboj sa, len ver!“ (Mk 5, 36). O chvíľu neskôr, keď sa blížil k domu, nastal veľký rozruch. Pán poslal ľudí von, vošiel do izby a povedal dievčaťu: „Hovorím ti, vstaň!“ (Mk 5, 41). A ona hneď vstala, akoby sa prebrala z hlbokého spánku.

Vo sviatosti zmierenia Ježiš hovorí podobné slová každému z nás: „Vstaň, odpúšťam ti, nestrácaj ducha, lebo milosť je silnejšia ako hriech“. Všetci, ktorí plakali v Jairovom dome, si mysleli, že dieťa zomrelo. Pred Ježišom však smrť nikdy nie je konečná. Hriech nikdy nemá posledné slovo, pretože nežný a silný Otcov hlas nás volá späť, keď sme padli, a hovorí: „Hovorím ti, vstaň!“.

V Kristových očiach je smrť iba snom. Podobne, ak sa jeho očami pozrieme na ľudí okolo nás, na okolnosti a ťažkosti na ceste, nikdy nestratíme nádej; nájdeme dôvody na optimizmus aj vtedy, keď sa ľudsky všetko zdá byť slepou uličkou. Ak sa Kristovými očami pozrieme na seba a na druhých, zistíme, že vždy je čas vrátiť sa do života. Od Jaira sa môžeme naučiť „veriť s pevnou vierou v toho, ktorý nás zachránil (...). Veriť s o to väčšou silou, o čo väčšia a beznádejnejšia je choroba, ktorou trpíme“^[4].

PRÍBEHY týchto dvoch zázrakov, ženy trpiacej na krvotok a Jairovej dcéry, sú navzájom prepojené. V oboch prípadoch má ústredné miesto viera a nový život, ktorý vychádza z Krista. „Život prúdi z Krista v prúdoch: je to Božia sila. Syn môj,“ povzbudzoval svätý Josemaría, „hovoríš s ním, dotýkaš sa ho, každý deň ho ješ: stýkaš sa s ním vo svätej Eucharistii a v modlitbe, v chlebe a v slove“^[5].

Žena prekonala svoj ostych odvahou. Aj Jairus prekonal svoje ťažkosti, povzbudený Ježišom. Obaja boli vo veľkej núdzi a padli mu k nohám. „Na to, aby sme mali prístup k jeho srdcu, k Ježišovmu srdcu, je potrebná len jedna podmienka: cítiť, že potrebujeme uzdravenie, a zveriť sa mu. Pýtam sa vás: cíti každý z vás potrebu uzdravenia?“^[6]. Táto kombinácia dôvery v Ježiša a zároveň pocitu, že Ho veľmi potrebujeme, je bránou k spáse. Naopak, sebestačnosť, ktorá odmieta to, čo nepochádza z nás samých, a podozrievanie z dobra, ktoré nám môže priniesť Boh, nás od uzdravenia vzďaľuje.

Pri príležitosti kanonizácie zakladateľa Opus Dei kardinál Ratzinger napísal: „Človek, ktorý je otvorený Božej prítomnosti, si uvedomuje, že Boh je vždy na ceste a že je na ceste aj dnes; preto mu musíme dovoliť vstúpiť a uľahčiť mu pôsobenie v nás. Takto sa rodia veci, ktoré otvárajú budúcnosť a obnovujú ľudstvo“^[7]. Nikto sa nemôže uzdraviť sám. Náš život bude naplňovaný Božím milosrdenstvom vždy, kým budeme túžiť po tom, aby sme nechali Boha konať. V Máriinom živote sa to stalo vznešeným spôsobom. Od začiatku hovorila „nech sa mi stane“ (Lk 1, 38), pretože bola presvedčená, že je to Boh, ktorý všetko urobí.

^[1] Svätý Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu, 26,3.

^[2] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 199.

^[3] Ibid.

^[4] Ibid., bod 193.

^[5] Svätý Josemaría, Listy 2, bod 61.

^[6] František, Anjel Pána, 1-VII-2018.

^[7] Joseph Ratzinger, Nechať konať Boha, 6-X-2002.