NIEKTORÉ OBRAZY, ktoré Ježiš používa, sú zarážajúce. Napríklad keď hovorí o sluhovi, ktorý sa vracia z práce na poli a namiesto toho, aby obhajoval svoje právo na odpočinok, potvrdzuje, že jeho pán má pravdu, keď mu hovorí: „Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom“ (Lk 17, 8). Mohlo by sa zdať, že posilňuje tyranský postoj tohto pána. To, čo však Kristus chce v tomto podobenstve ukázať svojim učeníkom, je postoj, s ktorým si majú plniť svoje povinnosti, či už voči Bohu, alebo voči iným: nemajú hľadať odmenu alebo uznanie, ale majú znovu objaviť hodnotu pokornej a obyčajnej služby. „Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Sme neužitoční sluhovia, urobili sme, čo sme boli povinní urobiť“ (Lk 17, 10).
Niektorí ľudia tej doby budovali svoj vzťah k Bohu na logike odplaty. Ak ste mali bohatý život, považovali ste sa za požehnaného v očiach Pána, ktorý vám toto bohatstvo dal ako uznanie za vaše dobré skutky. Preto niekedy bolo hlavným dôvodom dodržiavania Zákona práve to, aby sme si zaslúžili Božiu priazeň a získali nejaký prospech. „Nikdy nesmieme pred Bohom vystupovať ako ten, kto si myslí, že preukázal službu, a preto si zaslúži veľkú odmenu. Je to falošná predstava, ktorá môže vzniknúť u každého, dokonca aj u ľudí, ktorí usilovne pracujú v službe Pánovi, v Cirkvi. Na druhej strane si musíme byť vedomí toho, že v skutočnosti nikdy neurobíme pre Boha dosť“[1]. Ježiš nás obrazom sluhu vyzýva, aby sme nezabúdali na to, kto sme a čo je skutočným dôvodom, prečo sa oplatí pracovať: dať svoj život pre Pána a pre druhých. „Zabudni na seba samého… Tvojou jedinou ctižiadosťou nech je žiť len pre svojich bratov, pre duše, pre Cirkev; jedným slovom, pre Boha“[2].
PRAVDEPODOBNE sme už viackrát videli, ako sa v sluhovi v tomto podobenstve odrážame my sami. Po náročnom pracovnom dni sa vraciame domov s túžbou nájsť pokoj. Len čo však prídeme, uvedomíme si, že sú tu aj iné druhy práce, ktoré si vyžadujú naše úsilie a pozornosť: starostlivosť o deti, domáce práce, pomoc príbuznému, ktorý nás hľadá... A keďže aj na nás leží celá ťarcha dňa, je pre nás možno ťažšie prijať s radosťou tieto príležitosti slúžiť ľuďom okolo nás.
Ježišov príklad nám môže pomôcť vnímať náš život ako prejav neustálej služby druhým. Evanjelium nám ukazuje mnohé momenty, keď Pán odkladá svoj dlho očakávaný odpočinok, aby sa venoval ľuďom, ktorí Ho hľadajú. A jedným z posledných gest, ktoré urobil pred svojím Umučením, bolo umývanie nôh tým, ktorých počas svojho pozemského života najviac miloval. Bol to jeho odkaz im pred smrťou: čin, ktorý sa viac hodí na otroka ako na Majstra.
Keď tieto príležitosti na službu prijmeme, namiesto toho, aby sme ich odmietali alebo im čelili rezignovane, môžeme zažiť radosť zo života ako Ježiš. „Naša vernosť Pánovi závisí od našej ochoty slúžiť. A to stojí, ako vieme, pretože to chutí ako kríž. Ale keď rastieme v starostlivosti a disponibilite voči druhým, stávame sa vnútorne slobodnejšími, podobnejšími Ježišovi. Čím viac slúžime, tým viac cítime Božiu prítomnosť. Najmä keď slúžime tým, ktorí nám nemajú čo vrátiť, chudobným, keď s nežným súcitom prijímame ich ťažkosti a potreby: a tam objavujeme, že my sme zasa milovaní a prijatí Bohom“[3].
OKREM TOHO, že nám ponúka množstvo príležitostí na službu, každý deň nám ponúka rôzne spôsoby odpočinku. Niekedy si môžeme myslieť, že len určité mimoriadne situácie nám pomôžu načerpať nové sily: plán niekoľkých dní s rodinou alebo priateľmi, koniec obdobia intenzívnej práce, obdobie dovoleniek... Hoci je pravda, že všetky tieto okolnosti sú dôležité a potrebné, je tiež pravda, že potrebujeme viac každodenných chvíľ na odpojenie sa od každodenného života. V opačnom prípade môžeme riskovať, že si budeme málo vážiť každodenný život a svoje nadšenie sústredíme len na veľmi vzrušujúce alebo intenzívne zážitky.
Môžeme sa zbytočne unaviť tým, že sa nezastavíme, že chceme všetko okamžite vyriešiť, že sme zahltení nevyriešenými úlohami. Vedieť hľadať odpočinok v bežných veciach, v každodennosti, nás vedie k tomu, aby sme tieto činnosti prežívali pokojne: nie je to spôsob úniku, ale pomoc pri preorientovaní sa na realitu. Takto konflikt, ktorý nás mohol zahltiť – či už pracovný, rodinný alebo duchovný –, nadobudne inú perspektívu, keď sa venujeme koníčku, ktorý nás baví, spíme potrebné hodiny alebo trávime príjemný čas s rodinou či priateľmi.
Svätý Josemaría nás tiež povzbudzoval, aby sme načerpali silu vychutnávaním jednej z najútešnejších skutočností kresťanského života: „Oddýchni si vo vedomí Božieho synovstva. Boh je Otec — tvoj Otec! — plný nehy a nekonečnej lásky. — Nazývaj ho často Otcom a povedz mu — medzi štyrmi očami — že ho miluješ, veľmi miluješ a že si hrdý a silný, pretože si jeho dieťaťom“[4]. Tak ako nám niekedy stačí kontemplovať more alebo krásnu krajinu, aby sme sa vrátili osviežení, v dôvernom rozhovore s Pánom nachádzame odpočinok, ktorý nám pomáha dať zmysel tomu, čo robíme. Je možné, že Panna Mária často odpočívala týmto spôsobom: jednoducho pozorovala svojho Syna, ako spí alebo sa hrá s inými deťmi. Ona nám môže pomôcť zažiť odpočinok, ktorý nám pomôže znovu objaviť radosť zo služby Bohu a našim bratom a sestrám.
[1] Benedikt XVI, Homília, 3-X-2010.
[2] Svätý Josemaría, Brázda, bod 630.
[3] František, Anjel Pána, 19-IX-2021.
[4] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 331.