JEŽIŠ mal záujem kázať v Kafarnaume nielen preto, že odtiaľ pochádzali viacerí apoštoli, ale aj preto, že tam našiel otvorenosť pre svoje učenie. Bola to totiž veľká rybárska dedina na brehu Galilejského jazera s veľkým počtom obchodníkov a rímskych posádok, ako aj s dôležitou synagógou. Bolo to teda miesto, kde sa stretávali Židia a pohania, miestni a cestujúci, takže tu dochádzalo k veľkému zbližovaniu mentalít.
Pri jednej príležitosti, keď Ježiš prišiel do Kafarnauma, svätý Lukáš zaznamenáva údiv nad jeho učením, „lebo hovoril s autoritou“ (Lk 4, 31). Môžeme si predstaviť rôznych poslucháčov Pánovho kázania, ktorý venovali svoju pozornosť, možno pohnutí nádejou, záujmom alebo zvedavosťou. Pozorovali vzťah medzi jeho obdivuhodnými slovami a jeho gestami, jeho reakcie na ľudí, jeho postoje k udalostiam dedinského života. Na rozdiel od toho, čo sa často stávalo niektorým farizejom, Kristova reč v nich vyvolávala fascináciu, ktorá pramenila z jeho autority. Nielenže hovoril o viac či menej krásnych skutočnostiach, ale v jeho spôsobe konania videli aj potvrdenie toho, čo učil.
Čítaním a rozjímaním nad evanjeliom môžeme aj my obdivovať Ježišovu postavu podobne ako jeho súčasníci. „Dám ti radu: snaž sa vo svojej modlitbe zamiešať do evanjeliových scén ako jedna postava navyše,“ povedal svätý Josemaría. „Najprv si predstav výjav alebo tajomstvo ruženca, ktoré ti pomôžu, aby si sa sústredil a rozjímal. Potom zapojíš rozum a budeš uvažovať o príslušnom ryse Majstrovho života: o jeho nežnom srdci, o jeho pokore, o jeho čistote, o jeho plnení Otcovej vôle. Napokon mu porozprávaj, ako je to v týchto veciach s tebou, čo sa ti obvykle stáva, čo sa s tebou deje práve teraz. Dávaj pritom dobrý pozor, pretože Pán ti možno bude chcieť niečo naznačiť: hlboko v srdci pocítiš vnútornú inšpiráciu, uvedomíš si isté veci a možno začuješ aj jeho jemnú výčitku“[1].
V ČASE Pánovho pobytu v Kafarnaume tam „bol muž posadnutý duchom nečistého démona. Ten vykríkol veľkým hlasom: Nechaj nás! Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský?! Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý. Ježiš mu pohrozil: Mlč a vyjdi z neho! Zlý duch ho hodil medzi nich, vyšiel z neho a neublížil mu. Všetkých pojal strach a navzájom si vraveli: Čo je to za slovo, že mohutnou silou rozkazuje nečistým duchom a oni vychádzajú?“ (Lk 4, 33-36).
Pán má moc nad nečistými duchmi. V tejto scéne ho diabol vyzýva a drzo ho nazýva Svätým Božím, čím ukazuje svoju znalosť jeho poslania i svoju vzdorovitosť voči dielu spásy. Napriek svojej zdanlivej sile je poslušný Ježišovmu príkazu a na jeho slová okamžite opúšťa mužovo telo. Niečo podobné sa zopakuje aj na ďalších miestach evanjelia. Ľudia, ktorí boli dlhé roky alebo dokonca od narodenia zotročení diablom alebo chorobou, čo niekedy spôsobilo aj to, že nimi súčasníci opovrhovali. A stretnutie s Pánom nielen obnovilo ich fyzický stav, ale umožnilo im získať nový vzťah k životu: opäť sa mohli tešiť zo spoločnosti svojich blízkych a ich vzťah s Bohom bol poznačený obnovenou vierou.
„Evanjelium je slovo života: netlačí ľudí, naopak, oslobodzuje tých, ktorí sú otrokmi mnohých zlých duchov tohto sveta: ducha márnivosti, pripútanosti k peniazom, pýchy, zmyselnosti.... Evanjelium mení srdcia, mení život, premieňa zlé sklony na dobré úmysly. Evanjelium je schopné meniť ľudí. Preto je úlohou kresťanov všade šíriť jeho spásonosnú moc, stať sa misionármi a hlásateľmi Božieho slova“[2].
OKREM EVANJELIA k nám Ježišove usmernenia prichádzajú prostredníctvom Cirkvi a rôznych sprostredkovateľov, ktorých Pán používa, aby nám oznámil svoju vôľu. Ako pripomína prelát Opus Dei: „Boh nám môže dať poznať svoju vôľu aj prostredníctvom ľudí okolo nás, s väčšou alebo menšou autoritou, v závislosti od prípadu a kontextu. Vedomie, že Boh k nám môže prehovoriť prostredníctvom iných ľudí alebo prostredníctvom viac či menej bežných udalostí, presvedčenie, že ho tam môžeme počúvať, v nás vytvára poslušný postoj k jeho zámerom, skrytým aj v slovách tých, ktorí nás sprevádzajú na našej ceste“[3].
Etymológia slova „počúvať“ pochádza z latinského ob-audire, čo znamená „vedieť počúvať“. Aby sme mohli Krista nasledovať zblízka, musíme si niekedy overiť svoje predstavy u tých, ktorí nás dobre poznajú, pretože nie vždy máme jasno v tom, čo je pre nás správne. Božia vôľa sa zvyčajne nepredkladá jasným a zrejmým spôsobom. „Počúvať“ teda znamená byť otvorený tomu, čo vidia iní. To môže byť ťažké prijať, najmä ak sa nám správanie, o ktorom uvažujeme, páči alebo je pre nás veľmi ťažké. Preto je nevyhnutná neustála ochota zvážiť mnohé rady, ktoré dostávame od ľudí, ktorí nás milujú a majú Božiu milosť, aby nám pomohli; musíme si ich vážiť ako Pánovu pomoc pri rozlišovaní, keď hľadáme jeho vôľu.
„Pane, čo odo mňa chceš?“ Z tohto pohľadu možno pochopiť veľkosť čnosti poslušnosti. Ten, kto ju uplatňuje, nezmenšuje sám seba, naopak, stáva sa veľkým svojou ochotou robiť to, čo chce Boh, a to až do takej miery, že nechce klamať sám seba pri rozlišovaní, ako to uskutočniť. Panna Mária bola v skutočnosti veľká, pretože vedela počúvať, čo od nej chce Boh, a plniť jeho vôľu. „Mária nemá nič spoločné so správaním nerozumných panien, ktoré síce poslúchajú, ale bez rozmyslu. Panna Mária pozorne počúva to, čo Boh chce, uvažuje o tom, čomu nerozumie, pýta sa na to, čo nevie. A potom s úplnou odovzdanosťou plní Božiu vôľu: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“[4].
[1] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 253.
[2] František, Anjel Pána, 1-II-2015.
[3] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 10-II-2024, bod 6.
[4] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 173.