PRVÝ ŽALM Žaltára sa začína chválou človeka, ktorý si je vedomý svojej stvorenosti a ktorý si uvedomuje veľkosť svojho Boha: blahoslavený je človek, „ktorá má záľubu v zákone Pánovom a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1, 2). Táto pieseň zdôrazňuje postoj tých, ktorí chápu význam „bázne pred Bohom“: ten dar Ducha Svätého, ktorý nemá nič spoločné so strachom, ale ktorý nás vedie k rozpoznaniu múdrosti a veľkosti Stvoriteľa. Pieseň chváli toho, koho srdce je ukotvené v tom, po čom skutočne túži, koho pohnútky vždy smerujú k tomu, čo miluje, a kto sa nezaujíma o to, čo by ho mohlo odviesť od Pána. Takýto postoj by sme chceli aj my: mať pevnú dispozíciu žiť kontemplujúc Božiu veľkosť a prežívať jeho lásku k ľuďom.

Vo Svätom písme vidíme dobrý postoj judského kráľa Ezechiáša, keď dostal výhražný list od asýrskeho kráľa. „Ezechiáš vzal písmo z rúk poslov a prečítal ho, potom vystúpil do Pánovho domu a Ezechiáš ho rozprestrel pred Pánom. Potom sa Ezechiáš modlil pred Pánom: Pane zástupov, Bože Izraela, ktorý tróniš nad cherubmi! Ty jediný si Bohom všetkých kráľovstiev zeme; ty si urobil nebesá i zem. Nakloň, Pane, svoje ucho a počuj; otvor, Pane, svoje oči a viď!“ (2 Kr 19, 14-16). Dôvera, s akou sa Ezechiáš obracia na Boha, je prekvapujúca. Pravdepodobne bol zvyknutý chváliť Boha, vzdávať mu vďaky, a to ho vedie k tomu, aby sa na neho takto obrátil aj v čase najväčšej núdze. A príbeh pokračuje rozprávaním o tom, ako v tú istú noc Pánov anjel zasiahol stoosemdesiatpäťtisíc mužov v asýrskom tábore.

Boh na nás vždy čaká; čaká, že sa s ním podelíme o svoje potreby, najmä o prejav svojej lásky. Ale nie preto, že by ju potreboval, ale preto, že tento postoj v nás vypestuje svätú „bázeň pred Bohom“, ktorá uznáva jeho veľkosť.

„VEĽKÝ JE PÁN a hoden každej chvály v meste nášho Boha,“ hovorí žalmista. „Jeho svätý vrch, prekrásne návršie, je celej zemi na radosť. Vrch Sion, tajomný príbytok, je mestom veľkého kráľa“ (Ž 47, 2-3). Tieto verše nám hovoria o meste, ktoré sa my kresťania usilujeme založiť na zemi, o meste postavenom na Božej láske k ľuďom. Svätý Augustín na sklonku svojho života napísal traktát, v ktorom túto tému podrobne rozoberá, rovnako ako svätý Tomáš More. Oba prípady nám pomáhajú uvedomiť si, aké dôležité bolo pre svätých rozjímať o povahe Božieho kráľovstva na zemi a o spôsobe, akým by sme sa k nemu mali vzťahovať, aby sa stalo skutočnosťou.

Svätý Josemaría v tejto súvislosti hovorí: „Pravda a spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. To je Kristovo kráľovstvo: božské pôsobenie, ktoré prináša spásu ľuďom a ktoré vyvrcholí na konci čias, keď Pán zo svojho najvyššieho miesta na nebesiach príde, aby definitívne súdil ľudstvo“^[1]. Kristovo kráľovstvo na zemi sa vzťahuje predovšetkým na spôsob, akým je prítomný v ľudských srdciach. Ak je Kristus stredobodom našej duše, naše konanie medzi bratmi a sestrami bude v súlade so spôsobom, akým Boh uvažuje o druhých, a v súlade so spôsobom, akým chce kraľovať vo svete.

Kresťanský život je vždy životom spoločenstva, a nie cestou, po ktorej treba kráčať individuálne. Cirkev ustanovená Kristom je jeho vlastné mystické telo, ktorého súčasťou sú všetci kresťania. Jej činnosť, a teda aj jej vláda, sa rozširuje na všetky miesta, kde sa nachádzajú jej členovia. „Na rozdiel od ľudskej spoločnosti, kde je tendencia sledovať vlastné záujmy nezávisle alebo dokonca na úkor iných, spoločenstvo veriacich sa vyhýba individualizmu, aby podporovalo zdieľanie a solidaritu. V duši kresťana nie je miesto pre sebectvo“^[2]. Znakom prítomnosti Božieho kráľovstva bude táto jednota solidarity medzi všetkými deťmi.

V EVANJELIU má Ježiš slová, ktoré opisujú, čo sa môže stať, keď sa Božia veľkosť dostane do kontaktu s tými, ktorí nie sú v najlepšom rozpoložení na jej prijatie: „Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás“ (Mt 7, 6). To neznamená, že existujú ľudia, ktorým Božie kráľovstvo nie je určené; naopak, každý ho môže prijať, každý je povolaný vstúpiť do tohto šťastia, ale musíme zvážiť, ako sa čo najlepšie podieľať na tomto pozvaní. Preto Pán ďalej hovorí: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12). Ide o to, aby sme hľadali najvhodnejší spôsob pre každého človeka, aby sme našli spôsob, ako sa prispôsobiť situácii druhého.

Ako sa môžeme lepšie pripraviť na túto sladkú radosť z evanjelizácie? Svätý Josemaría navrhuje modliť sa za každého: „Nemyslite len na seba: otvorte vaše srdcia a zahrňte do nich celé ľudstvo. Myslite predovšetkým na tých, ktorí vás obklopujú — na príbuzných, priateľov, kolegov — a hľadajte možnosti, ako by ste ich mohli priviesť k hlbšiemu priateľstvu s naším Pánom. Ak sú to ľudia priami a čestní, schopní stále viac sa približovať k Bohu, potom ich osobitne zverte do starostlivosti Najsvätejšej Matky. A proste aj za všetky neznáme duše, ktoré nepoznáte, pretože všetci ľudia sme spoločne na tej istej lodi“^[3].

„Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7, 14), pokračuje Ježiš. Iste, cesta bude úzka, ak chceme ísť do života v sprievode toľkých ľudí okolo nás. „Veľkodušnosť, to je veľký duch, široká duša, do ktorej sa zmestia mnohí,“ opakoval svätý Josemaría. „Je to sila, ktorá nás pripraví vyjsť zo seba samých a vykonať veľké činy v prospech druhých“^[4]. Svätá Mária je azda prvou osobou, ktorá pochopila Božie kráľovstvo a prijala, že v ňom bude žiť. Môžeme ju prosiť, aby nás urobila dostatočne veľkodušnými na to, aby sme ho jeden po druhom prinášali mnohým ľuďom, ktorí sú nám blízki.

^[1] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 180.

^[2] František,Audiencia, 26-VI-2019.

^[3] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 175.

^[4] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 80.