„KEĎ ACHAB POČUL, že Nabot je mŕtvy, zobral sa a šiel dolu do vinice jezreelského Nabota, aby sa jej zmocnil“ (1 Kr 21, 16). Vtedy Boh poslal proroka Eliáša, aby kráľovi ukázal závažnosť jeho zločinu: „Vraždil si a zmocnil si sa dedičstva! Povedz mu toto: Na mieste, kde psy lízali Nabotovu krv, budú lízať aj tvoju krv. Achab povedal Eliášovi: Našiel si ma, nepriateľ?! Odpovedal: Našiel, lebo si sa zapredal robiť, čo sa Pánovi nepáči“ (1 Kr 21, 19-20). Achab spočiatku takmer vôbec nereaguje a prorokovo udanie považuje za osobnú záležitosť. Eliáš však okamžite uvádza veci na pravú mieru: „Odhalil som ťa, lebo si sa zapredal, keď si robil zlo pred Pánom. A zlo, ktoré si ty a tvoja žena urobili, prinesie nešťastie tebe i celému tvojmu domu“ (porov. 1 Kr 21, 21-24).

Achab v týchto prorokových slovách spoznal Pánov hlas, a tak si „roztrhol rúcho, na telo si obliekol vrecovinu a postil sa; spal vo vrecovine a chodil skľúčený“ (1 Kr 21, 27). Ako veľmi sa tento smútok líši od smútku, ktorý ho predtým viedol k páchaniu zla! Jeho smútok je dobrý, prejavuje pokánie, dobrú vôľu, ktorá sa páči Bohu a umožňuje mu prejaviť svoje milosrdenstvo: „Videl si, ako sa Achab predo mnou pokoril? Pretože sa pokoril predo mnou, neprivediem nešťastie za jeho života“ (1 Kr 21, 29).

Je dojímavé vidieť trpezlivosť, s akou Boh zasahuje do života tohto kráľa, plného stretnutí a nedorozumení. Vidíme, ako Boh rešpektuje slobodu človeka a ako naše činy majú následky, v dobrom i zlom, na spôsob, akým utvárame svoj život, na ľudí okolo nás i na svet. „Pravda o mravnom dobre, vyjadrená zákonom rozumu, sa prakticky a konkrétne poznáva úsudkom svedomia, ktorý vykonávateľa dobra alebo zla robí zodpovedným za svoj skutok: ak sa človek dopustí zlého, správny úsudok jeho svedomia ostáva v ňom svedkom univerzálnej pravdy spojenej s dobrom a zároveň svedkom zla, ktoré si vyvolil. Výrok svedomia v ňom však ostáva ako záruka nádeje a milosrdenstva: kým pripomína spáchané zlo, súčasne ho aj napomína, aby prosil o milosť, žeby stále konal dobro a s Božou milosťou sa vždy cvičil v čnosti“^[1].

„POČULI STE, že bolo povedané: ,Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 43-45). Ježiš nás povzbudzuje, aby sme sa učili z Božieho milosrdenstva, ktoré objavujeme v epizóde o Nabotovej vinici a v mnohých ďalších úryvkoch Písma. Boh nikdy nezabúda na človeka, bez ohľadu na to, aká veľká je jeho vina; vždy sa usiluje o obrátenie tých, ktorí pochybili, čo je najlepší spôsob, ako obnoviť vyššiu spravodlivosť. Navyše nás povzbudzuje, aby sme s ním spolupracovali na tejto úlohe, ktorá si často vyžaduje zmenu nášho zmýšľania.

„Myslím na tých, ktorí sú zavretí vo väzení. Ježiš na nich nezabudol. Tým, že návštevu uväznených zaradil medzi skutky milosrdenstva, chcel nás predovšetkým vyzvať, aby sme sa nestavali do úlohy sudcov kohokoľvek. Kresťan je povolaný prevziať zodpovednosť za druhého človeka, aby ten, kto urobil chybu, pochopil spáchané zlo a spamätal sa (...). Každý potrebuje blízkosť a nehu, pretože Božie milosrdenstvo robí zázraky. Koľko sĺz som videl padať po lícach väzňov, ktorí možno nikdy v živote neplakali, a to len preto, že sa cítili prijatí a milovaní“^[2].

Sme povolaní vidieť Krista aj v tých, ktorí boli podľa ľudskej spravodlivosti považovaní za dlžníkov. Svätý Josemaría, keď uvažoval o príkaze nášho Pána, aby sme sa s ním stretli v hladných, smädných a uväznených, poznamenal, že kým sa tak nestane, „žiješ veľmi ďaleko od Boha so svojou falošnou zbožnosťou, hoci sa veľa modlíš“^[3]. Dosiahnuť túto vyššiu spravodlivosť Boha, ktorý túži po obrátení všetkých, pretože všetkých miluje, má svoj začiatok v našom vlastnom obrátení. Práve v nás samých, hnaní milosťou, môžeme začať toto veľké zmierenie.

TÁTO TÚŽBA nášho Boha Otca po obrátení tých, ktorí sa mýlia, nie je v rozpore s túžbou po spravodlivosti. Chceme, aby zlo zmizlo a jeho dôsledky boli zrušené, aby sa obnovila spravodlivosť, ale bez toho, aby sme zničili človeka, ktorý sa ho dopustil. Sledujeme logiku Boha, ktorý nechce „smrť hriešnika, ale aby sa odvrátil od svojej cesty a žil“ (Ez 33,11). Pohnutí týmto príkladom „musíme vedieť všetkých ospravedlňovať, musíme vedieť všetkým prepáčiť. Nespravodlivé nenazveme spravodlivým, o urážke Boha nebudeme hovoriť, že to nie je urážka Boha, a zlo nenazveme dobrom. Na zlo však nebudeme odpovedať iným zlom, ale jasným učením a dobrým skutkom: zlo utopíme v hojnosti dobra”^[4].

Trestanie spáchaného zla nie je v rozpore s milosrdenstvom, ktoré prospieva obráteniu tých, čo sa mýlia. To, čo správne odporuje milosrdenstvu, je závisť, ten smútok kvôli dobru iných, ktorý odhaľuje podlosť srdca^[5]. Boh chce, aby sme sa tešili z obrátenia hriešnika, ako sa teší pastier, keď nájde stratenú ovcu (porov. Lk 15, 4-7), alebo otec z návratu márnotratného syna (porov. Lk 15, 11-31). Aké úžasné je zdieľať Božiu radosť z každého malého gesta obrátenia vlastného alebo tých, ktorí sú okolo nás! „Synu, ty si stále so mnou a všetko, čo je moje, je tvoje, ale bolo treba oslavovať a radovať sa“ (Lk 15, 31).

„Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48), hovorí nám dnes Ježiš v evanjeliu. Mária, ktorá je Zrkadlom spravodlivosti a Matkou milosrdenstva, nám pomôže mať vždy veľké srdce, schopné súcitu a uzdravovania, aby sa čoraz viac podobalo dokonalosti Božieho srdca.

^[1] Svätá Ján Pavol II, Veritatis splendor, bod 61.

^[2] František, Audiencia, 9-XI-2016.

^[3] Svätý Josemaría, Brázda, bod 744.

^[4] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 182.

^[5] Porov. Svätý Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, II-II, q. 30, a. 3, ad 2.