ZATIAĽ ČO JEŽIŠ kráčal pozdĺž Galilejského mora, „videl Jakuba Zebedejovho, a jeho brata Jána, ako opravujú siete, a povolal ich“[1]. Oni po tom, čo opustili všetko, ho nasledovali. Takto začína nový život Jakuba po boku Pána. Jeho dobrodružstvo bude také rýchle ako intenzívne: stane sa prvým z apoštolov, ktorý dá svoj život za Krista, lebo Pán ho chcel mať skoro pri sebe (porov. Sk 12, 2). Naopak, od Jána Pán požaduje, aby čakal, až ho znova príde hľadať, po tom, čo prežije taký dlhý život, že si učeníci mysleli, že nikdy nezomrie (porov. Jn 21, 23).
Majster žiadal od oboch bratov úplné odovzdanie, aj keď s rôznymi prejavmi. Ponúkol im obom, aby pili z jeho kalicha, a oni prijali pozvanie s celým zápalom svojej vášnivej povahy (porov. Mt 20, 22). Ježiš volal týchto bratov Boanerges, to znamená „synovia hromu“ (Mk 3, 17), a učil ich nasmerovať všetku svoju energiu k úplnému darovaniu sa v službe. Keď matka Zebedeových synov prosila pre svojich synov prvé miesto v jeho kráľovstve, Ježiš im vysvetlil, že kraľovať s ním znamená slúžiť; že prvý v jeho kráľovstve je ten, kto sa stáva posledným a služobníkom všetkých (porov. Mt 20, 25-28). Táto logika často kontrastuje s našou, je revolučná, pretože sa stavia proti nadvláde jedného nad druhým; preto nás Ježiš tiež povzbudzuje byť bdelými, byť vždy pozornými, aby sme sa neoklamali zmierneným výkladom jeho Evanjelia.
Kristus „nežil svoju slobodu ako svojvôľu alebo nadvládu. Žil ju ako službu. Týmto spôsobom naplnil slobodu, ktorá by inak bola len prázdnou možnosťou robiť alebo nerobiť niečo. Sloboda, rovnako ako samotný ľudský život, nadobúda zmysel skrze lásku“[2]. Ježiš pomohol Jakubovi a Jánovi naplniť ich životy zmyslom, láskou k ostatným ľuďom, otvárajúc týmto jednoduchým rybárom z Galiley neočakávané horizonty, „horizonty služby“[3], ktoré boli oveľa širšie, než by si kedy dokázali predstaviť. A tak premenil ich život na vzrušujúce dobrodružstvo.
POD VPLYVOM Ježiša mali Jakub a Ján naponáhľo v láske[4], staviť celú svoju existenciu na život intenzívnej služby. Jakubov život – verný svojmu prívlastku – bol ako blesk, ktorý preletí oblohou v okamihu a naplní ju svetlom. Okamžite sa vydal na cestu a priniesol Ježiša Krista až na koniec známeho sveta, skôr než sa vrátil do Jeruzalema a svojou krvou obohatil začiatky misie Cirkvi. Jánov život, naopak, bol ako hrom, ktorý prichádza bez náhlenia, ale s dôrazom, s váhou, naplniac všetko svojimi hlbokými a krásnymi slovami. Ján mal možnosť dlho meditovať nad životom a učením Ježiša, aby nám zanechal poklad svojich spisov.
Blesk a hrom sa navzájom vyžadujú, prejavujú tú istú silu a prinášajú to isté posolstvo. Nemôžeme ich oddeliť, rovnako ako nemôžeme oddeliť Boanergesov. Keď bol s nimi, Ježiš ich chcel spolu. V skutočnosti tí dvaja spolu s Petrom tvorili malú skupinu učeníkov, s ktorými mal Majster väčšiu blízkosť. Keď Pán vystúpil na nebesia, Jakub a Ján pokračovali v šírení toho istého posolstva, každý svojím spôsobom.
Jakub to robí aj dnes, zvolávajúc ľudí k svojmu hrobu v Compostele v Španielsku. Pozýva nás vydať sa na cestu, byť ochotní prísť až na koniec nášho sveta a prekonať naše istoty a pohodlie. „To je zásadné pre kresťanov; my učeníci Ježiša, my Cirkev, sedíme a čakáme, že ľudia prídu, alebo vieme vstať, vydať sa na cestu s ostatnými, hľadať ostatných? Nie je kresťanské povedať: Ale nech prídu, ja som tu, nech prídu. Nie, choď ty ich hľadať, urob ty prvý krok“[5]. Ján, naopak, nám pripomína, že ak nie sme zakorenení v láske k Ježišovi Kristovi, všetok ten pohyb a to kráčanie má len malú hodnotu. Svätý Augustín napísal: „Kto beží mimo cesty, beží nadarmo; ešte viac, beží len preto, aby sa unavil. Mimo nej, čím viac beží, tým viac sa odkláňa. Aká je cesta, po ktorej bežíme? Kristus povedal: Ja som cesta. Aká je vlasť, kam smerujeme? Kristus povedal: Ja som pravda. Skrze neho bežíš, k nemu bežíš, v ňom nachádzaš odpočinok“[6].
V ŽIVOTE APOŠTOLA JAKUBA je niečo veľké, čo zostáva skryté pred našimi očami. Veľmi málo vieme o tomto apoštolovi s tak krátkym životom, ktorý nezanechal žiadne písomnosti. Evanjelium tiež zaznamenáva len veľmi málo jeho slov. Naproti tichu Zebedea vystupuje postava iného Jakuba, s takými dôležitými titulmi ako „brat Pána“ (Gal 1, 19), významný svedok jeho vzkriesenia (porov. 1 Kor 15, 7), biskup Jeruzalema (porov. Sk 15, 12-21) a stĺp Cirkvi (porov. Gal 2, 9). Tento iný Jakub mal veľkú autoritu v prvej kresťanskej komunite, ako čítame v Skutkoch apoštolov a listoch svätého Pavla. Dáva meno aj jednému z Novozákonných spisov. Preto prekvapuje, že Tradícia chcela pripísať titul Veľký Jakubovi, Jánovmu bratovi, o ktorom vieme málo.
Syn Zebedea sa stal Veľkým, nasledujúc cestu, ktorú mu navrhol Majster. Ježiš mu povedal: „Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 26-28). To urobil Jakub: žil, aby slúžil, dal svoj život. „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24), napíše Ján vo svojom Evanjeliu, vrhajúc trochu svetla, ktoré nám umožňuje pochopiť tajomstvo života a smrti jeho brata Jakuba. Tajomstvo, ktoré sa rozširuje na pôsobivú silu zhromažďovania, ktorú má dodnes hrob apoštola.
Ježiš dal Boanergesom ďalší významný príklad veľkosti služby: Pannu Máriu, ktorú často sprevádzali. Ona nám tiež pomôže, aby sme sa vydali na dobrodružstvo „byť šťastní v priateľstve s Bohom a viesť život odovzdanosti a služby“[7].
[1] Rímsky Misál, úvodný spev na sviatok sv. Jakuba, apoštola.
[2] Benedikt XVI, Anjel Pána, 1-VII-2007.
[3] František, Audiencia, 11-I-2023.
[4] Porov. Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 140.
[5] František, Audiencia, 11-I-2023.
[6] Svätý Augustín, Homília X na Prvý list svätého Jána.
[7] Svätý Josemaría, List 6, bod 35.