APOŠTOL BARTOLOMEJ je tradične stotožňovaný s Natanaelom, rodákom z Kány Galilejskej (porov. Jn 21, 2). Bol priateľom Filipa, ktorý mu nadšene rozprával o učiteľovi z Nazareta, ktorého práve stretol, lebo bol presvedčený, že je to Mesiáš. Natanaelova odpoveď však bola ako studená sprcha na tieto nádeje: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“ (Jn 1, 46).

Je fascinujúce vidieť v prvej kapitole Jánovho evanjelia, ako prví Ježišovi učeníci celkom prirodzene hovoria o Majstrovi svojim priateľom a príbuzným. Sú dojatí radosťou, ktorú prežívajú, a veľkým pocitom novosti: našli poklad a chcú sa oň podeliť so svojimi najbližšími. Možno nevedia, ako slovami opísať, čo ich na Ježišovi tak priťahuje, a tak sa uchýlia k veľmi priamemu pozvaniu: „Poď a uvidíš“ (Jn 1, 46). Nie Filip priamo zmení Natanaelov život, ale stretnutie s Pánom tvárou v tvár. „Viera sa rodí z príťažlivosti, človek sa nestáva kresťanom preto, že ho niekto núti, nie, ale preto, že sa ho dotkne láska“^[1].

Dialóg medzi Filipom a Natanaelom ukazuje veľké priateľstvo plné dôvery. Každý z nich sa so svojím priateľom delí o to, čo má na srdci, ukazuje sa taký, aký je, a vyjadruje svoje názory s jednoduchosťou. Tak to robí aj Natanael, ktorý spočiatku vyjadruje svoju skepsu, že by prorok, nieto ešte Mesiáš, mohol pochádzať z miesta, ako je Nazaret. Jeho dôvera vo Filipa je však silnejšia ako jeho pochybnosti, a tak sa rozhodne prijať pozvanie na stretnutie s Pánom. „Naše poznanie Ježiša potrebuje predovšetkým živú skúsenosť: svedectvo iných je určite dôležité, pretože celý náš kresťanský život sa zvyčajne začína ohlasovaním, ktoré k nám prichádza prostredníctvom jedného alebo viacerých svedkov. Potom sa však my sami musíme osobne zapojiť do dôverného a hlbokého vzťahu s Ježišom“^[2].

NATANAEL je veľmi prekvapený, akonáhle mu Pán, keď ho uvidí prichádzať, povie: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti“ (Jn 1, 47). Na túto pochvalu odpovedá trochu zmätene: „Odkiaľ ma poznáš?“ (Jn 1, 48). Ježišova odpoveď je na prvý pohľad zvláštna: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom“ (Jn 1, 48). Táto veta je pre nás záhadou, ale Natanael zrejme veľmi dobre vedel, na čo Pán naráža: na niečo, čo malo hlboký a dôležitý vplyv na jeho život. Preto „sa ho tieto Ježišove slová dotkli v srdci, cítil sa pochopený a dospel k záveru: tento človek vie o mne všetko, pozná a vie cestu života, tomuto človeku môžem naozaj dôverovať. A tak odpovedá jasným a krásnym vyznaním viery: Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela (Jn 1, 49). Toto je prvý a dôležitý krok na ceste priľnutia k Ježišovi“^[3].

V Ježišovej chvále Natanaela objavujeme radosť, ktorú v Kristovom srdci prebúdza jednoduchý a úprimný človek. Určitým spôsobom to môžeme oceniť aj my: že sa nám človek predstavuje taký, aký je, bez masiek a skrytých motívov. Jednoduchosť a úprimnosť sú dve úzko prepojené cnosti, ktoré nám pomáhajú byť súdržnými a autentickými: ľuďmi, ktorí sa ukazujú takí, akí sú v slovách a skutkoch, s jasnosťou a pravdou. „Rozjímajte, deti,“ napísal svätý Josemaría, „nad týmito jasnými a nádhernými slovami svätého Pavla: naša chvála, svedectvo nášho svedomia, že sme žili na svete a zvlášť u vás v Božej jednoduchosti a úprimnosti; nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti (2 Kor 1, 12). Toto je sláva Diela a toto sa musí každý z nás snažiť žiť v akejkoľvek situácii a okolnostiach, v ktorých sa nachádza. Jednoduchosť a úprimná prirodzenosť nášho ducha bude dobre žiariť vo svete, pred ľuďmi, ak sa budete snažiť byť synovsky jednoduchí a úprimní vo svojom vzťahu s Bohom, ak sa budete neustále usilovať, aby vaše myšlienky, vaše slová a vaše skutky boli v súlade s Pravdou“^[4].

KORENE jednoduchosti, ktorou sa vyznačoval život svätého Bartolomeja, sa nachádzajú v pokore, cnosti, ktorá nám umožňuje rozpoznať v Božej prítomnosti, kto skutočne sme a aká je situácia našej duše. Toto sebapoznanie nás vedie k tomu, aby sme sa plne odovzdali do Pánových rúk, dôverovali viac jemu než sebe a z celého srdca prijali Božie plány pre náš život. Aby sme mohli žiť túto pokoru a s ňou spojenú veľkú jednoduchosť a vnútornú nekomplikovanosť, musíme byť v duchovnom živote ako deti, ako radil svätý Josemaría: „Staňte sa deťmi pred Bohom. Len tak budeme vedieť byť veľmi zrelými ľuďmi na zemi, pretože cez našu jednoduchosť bude pôsobiť Božia ruka so svojou silou a bezpečnosťou. Deti pred Bohom, s úplnou dôverou, ako malé dieťa dôveruje svojej matke; nerobí si starosti o zajtrajšok ani o nič iné: jeho matka nad ním bdie. Boh bdie nad nami, ak sme jednoduchí“^[5].

Jedným z aspektov, ktoré charakterizujú dieťa, je, že nemá problém uznať svoju slabosť. Tvárou v tvár niečomu, čo mu ublížilo alebo v ňom vyvolalo strach, neváha ísť okamžite za rodičmi. Preto nás svätý Josemaría povzbudzoval, aby sme tento postoj napodobňovali v našom duchovnom živote. „Si skleslý? Prečo? Pre svoju úbohosť? Pre svoje často opakované porážky? Pre ten veľký, ohromný pád, ktorý si nečakal? Buď jednoduchý. Otvor svoje srdce. Pozri, ešte nie je nič stratené. Znovu môžeš napredovať, s väčšou láskou, so širším srdcom, s väčšou silou. Utiekaj sa k Božiemu synovstvu: Boh je tvoj nekonečne milujúci Otec. To je tvoja istota, to je dno, na ktoré môžeš spustiť kotvu, nech by sa už na hladine tohto mora života dialo čokoľvek. A nájdeš radosť, silu, optimizmus, víťazstvo!“^[6]. Ak sa vieme stať deťmi pred Bohom, Panna Mária nás ochráni aj tým, že nás vezme do náručia. Môžeme prosiť svätého Bartolomeja, aby nám pomohol žiť tú jednoduchosť, ktorá si podmanila Ježišovo srdce.

^[1] František, Audiencia, 7-VI-2023.

^[2] Benedikt XVI, Audiencia, 4-X-2006.

^[3] Ibid.

^[4] Svätý Josemaría, List 6, body 60-61.

^[5] Svätý Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia, 25-VIII-1968.

^[6] Svätý Josemaría, Krížová cesta, VII. zastavenie.