PRI ČÍTANÍ Skutkov apoštolov nás zarazí veľký počet spolupracovníkov, ktorí sprevádzali svätého Pavla počas jeho života. Apoštol pohanov sa vedel spoliehať na iných, bol otvorený spolupráci s inými a nerobil všetko sám. „Svätý Pavol nevystupuje ako sólista, ako izolovaný jednotlivec, ale spolu s týmito spolupracovníkmi v ‚my‘ Cirkvi. Toto Pavlovo ja nie je izolovaným ja, ale ja v my Cirkvi, v my apoštolskej viery“^[1].

Medzi jeho najbližšími spoločníkmi, ktorí zohrávajú mimoriadne dôležitú úlohu, vyniká postava svätého Barnabáša. Bol to Žid z kmeňa Lévi, pôvodom z Cypru. Bol jedným z prvých, ktorí prijali vieru v Jeruzaleme po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Aby zmiernil potreby najbiednejších, predal pole a peniaze dal apoštolom (porov. Sk 4, 37). Tento prejav štedrosti nebol ojedinelým činom, ale čímsi stálym, čo sa tiahlo celým jeho životom.

Keď do Jeruzalema dorazila správa o dobrom prijatí evanjelia v sýrskej Antiochii, apoštoli poslali Barnabáša. „Keď ta prišiel a videl Božiu milosť, zaradoval sa a povzbudzoval všetkých, aby vytrvali v Pánovi, ako si zaumienili v srdci“ (Sk 11, 23). Neskôr sa vydal do Tarsu hľadať Saula; našiel ho a odišiel s ním do Antiochie. „Vyslaní Duchom Svätým“ (Sk 13, 4) celý rok spoločne pracovali na evanjelizácii tohto významného mesta a práve tam prvýkrát nazvali učeníkov „kresťanmi“. Neskôr sprevádzal svätého Pavla na jeho prvej misijnej ceste, keď prechádzal oblasťami Cypru a Malej Ázie v dnešnom Turecku (porov. Sk 13-14). Pre Pána znášali „plní odvahy“ (Sk 13, 46) mnohé ťažkosti. Napriek tomu sa vďaka svätému Barnabášovi „Pánovo slovo rozšírilo po celom kraji“ (Sk 13, 49).

BARNABÁŠ je opísaný ako „muž dobrý, plný Ducha Svätého a viery“ (Sk 11, 24). Vo svojom živote, od prvých apoštolských skúseností až po svoju smrť, bol neúnavným svedkom evanjelia. Jeho apoštolská horlivosť pramenila z Kristovho príkazu, ktorý sme počuli na jeho sviatok: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro, ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte, ani dvoje šiat, ani obuv, ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm“ (Mt 10, 7-10).

Barnabášov život bol plný intenzívnej činnosti, pretože práve v tejto misii našiel zmysel svojho života. Pracoval pre evanjelium s úplnou štedrosťou, ako to Pán žiadal od svojich učeníkov: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10, 8). Podľa Skutkov apoštolov Boh požehnal jeho kroky hojným ovocím: napríklad po jeho kázaní v Antiochii „sa k Pánovi pridal veľký zástup“ (Sk 11, 24). Dôvera v Boha podporovala celé jeho dielo. V deň jeho sviatku nám liturgia vkladá do uší prosbu k Bohu: „daj, prosíme, aby sa Kristovo evanjelium, ktoré on tak neochvejne šíril, stále s vierou ohlasovalo slovami i skutkami“^[2].

Svätý Josemaría píše: „Prezradím ti, aké sú poklady človeka na zemi, aby si o ne neprišiel: Sú to: hlad, smäd, horúčava, zima, bolesť, potupa, chudoba, opustenosť, zrada, osočovanie, väzenie…“^[3]. „Aj keď si dané poslanie vyžaduje intenzívne úsilie, bolo by chybou chápať ho len ako hrdinské osobné snaženie (...). Pri každej forme hlásania evanjelia prvé miesto patrí Bohu, ktorý nás povolal, aby sme s ním spolupracovali, a povzbudzuje nás silou svojho Ducha. (...) Toto presvedčenie nám umožňuje zachovať si radosť aj pri takej náročnej a zložitej úlohe, ktorá si vyžaduje celý náš život. Chce od nás všetko, ale zároveň nám aj všetko ponúka“^[4].

PAVOL A BARNABÁŠ mali na začiatku druhej misijnej cesty nezhody kvôli mladému kresťanovi Markovi. Barnabáš ho chcel vziať so sebou, ale Pavol to odmietol, pretože Marek ich počas predchádzajúcej cesty opustil (porov. Sk 13, 13; 15, 36-40). Kvôli tomuto rozdielu sa ich cesty rozišli. Barnabáš s Markom odišli na Cyprus (porov. Sk 15, 39), kým Pavol pokračoval v ceste bez nich.

V skutočnosti sa nezhody môžu vyskytnúť aj medzi svätými. Je normálne, že niektorí majú iné názory alebo sú citliví na iné veci ako ostatní. „Svätí nespadli z neba. Sú to ľudia ako my, aj so zložitými problémami. Svätosť nie je o tom, že nikdy neurobíme chybu alebo nikdy nezhrešíme. Svätosť rastie so schopnosťou obrátenia, pokánia, ochoty začať odznova a predovšetkým so schopnosťou zmierenia a odpustenia (...). Preto to, čo nás robí svätými, nie je skutočnosť, že sme nikdy neurobili chybu, ale schopnosť odpustenia a zmierenia“^[5].

Prostredie prvých kresťanov, v ktorom žil svätý Barnabáš, môže byť pre nás vzorom, a to pre ich jasné presvedčenie, že evanjelium osvetľuje životy, ktoré sa od seba veľmi líšia. Je pochopiteľné, že svätý Josemaría mal oči upreté na tieto prvé spoločenstvá. Z tohto dôvodu „rozmanitosť, ktorá existuje a vždy bude existovať medzi členmi Opus Dei, je (...) prejavom dobrého ducha, čistého života, rešpektovania legitímnej voľby každého z nich“^[6]. Na príhovor svätej Márie môžeme prosiť Boha o apoštolský zápal svätého Barnabáša a o milosť oživovať kresťanské prostredia, ako to robili títo prví učeníci.

Všetci kresťania slúžia evanjeliu tak, že sa spoliehajú na dary, ktoré nám Boh dal, a podľa svojho osobného povolania. Aby sme boli stále verní, spoliehame sa na pomoc našej nebeskej Matky, Kráľovnej apoštolov. Prosíme ju, aby nás nikdy neopustila.

^[1] Benedikt XVI, Audiencia, 31-I-2007.

^[2] Rímsky Misál, spomienka sv. Barnabáša, apoštola, modlitba dňa.

^[3] Svätý Josemaría, Cesta, bod 194.

^[4] František, Evangelii Gaudium, bod 12.

^[5] Benedikt XVI, Audiencia, 31-I-2007.

^[6] Svätý Josemaría, Rozhovory, bod 38.