JEŽIŠ je dobrý pedagóg. Svoje učenie sa snaží sprevádzať príkladmi, obrazmi alebo konkrétnymi gestami. Nešetrí časom ani energiou, aby jeho učenie oslovilo každého. Záleží mu na tom, aby dobre poznal svojich žiakov, aby jeho rozprávanie bolo správne, a opakuje veci tak často, ako je to potrebné. Ako povedal svätý Josemaría, „Pán k nám bol predsa taký štedrý: trpezlivo nás poučoval, vysvetľoval nám svoje prikázania v podobenstvách a bez oddychu nás povzbudzoval“^[1].

Keď Pán hovoril o hodnote modlitby, chcel svoje učenie posilniť príkladom, ktorý by bol výzvou pre mnohých jeho poslucháčov; ba možno to bolo dokonca niečo, čo im nedávno napadlo. „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť. A on znútra odpovie: Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti“ (Lk 11, 5-7).

Okrem konkrétneho posolstva tohto úryvku môžeme vidieť Ježišovu snahu postaviť sa na miesto druhého pri odovzdávaní svojho učenia. Využíval každodenné udalosti na odhalenie veľkých božských skutočností. Boh nie je „matematická inteligencia vzdialená od nás. Boh sa o nás zaujíma, miluje nás, osobne vstúpil do reality našich dejín, komunikoval sám seba až po vtelenie. Boh je realitou nášho života, je taký veľký, že má čas aj na nás, stará sa o nás. V Ježišovi z Nazareta nachádzame tvár Boha, ktorý zostúpil z neba, aby sa ponoril do ľudského sveta, do nášho sveta, aby nás naučil umeniu žiť, ceste k šťastiu, aby nás oslobodil od hriechu a urobil z nás Božie deti“^[2]. Aj my, keď odovzdávame vieru, môžeme napodobňovať Pánovu túžbu spojiť jeho učenie s každodennou realitou. Takto nebude evanjelium vnímané ako niečo cudzie, ale skôr ako niečo známe, blízke, čo v nás vzbudí túžbu žiť túto dobrú zvesť.

EŠTE STÁLE zneli v ušiach učeníkov rôzne prosby, ktoré Ježiš zhrnul v modlitbe Otčenáš: nový spôsob oslovovania Boha, synovský a plný dôvery. V tejto súvislosti potom Ježiš ponúka príklad prosby priateľa, ktorý v nevhodnú hodinu prosí o chlieb pre svojho nečakaného hosťa. Kristus chce, aby sme porovnali náš ľudský spôsob reagovania na prosby s novým Božím spôsobom.

Aby tento Boží spôsob spečatil v srdciach svojich poslucháčov i v našich, Ježiš hovorí: „Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje“ (Lk 11, 8). Málokedy je Pán taký naliehavý, a to tak v obrazoch, ktoré používa – prosiť, hľadať, klopať –, ako aj vo frekvencii, s akou ich zdôrazňuje, pričom opakuje druhýkrát: „Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria“ (Lk 11, 10).

Ježiš ponúka utešujúci prísľub o prosebnej modlitbe: nič nezostane bez odpovede. „Prosba je výrazom srdca, ktoré dôveruje Bohu, ktoré vie, že samo to nezvládne. V živote verného Božieho ľudu nachádzame veľa prosieb plných veriacej nehy a hlbokej dôvery. Neznižujme hodnotu prosebnej modlitby, ktorá tak často upokojuje naše srdcia a pomáha nám pokračovať v zápase s nádejou“^[3]. Práve to robili mnohí svätí v dejinách tvárou v tvár mnohým nejasnostiam či prekážkam. Prosenie im umožnilo rásť vo vedomí, že je to Boh, kto všetko posúva dopredu: apoštolské poslanie, ktoré mali v rukách, rozsievanie pokoja a radosti, ktoré chceli rozniesť po celom svete, ich vlastnú svätosť, rodinné záujmy.... Svätý Josemaría v čase nedorozumení a ťažkostí trval na tom, aby sa jeho deti nikdy neprestali obracať k Bohu. Na vyjadrenie tejto túžby použil vetu z proroka Izaiáša: „Volaj, nestišuj, ako trúba vyvýš svoj hlas“ (Iz 58, 1).

„AK NIEKOHO z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada?“ (Lk 11, 11). V nadväznosti na svoj spôsob učenia Ježiš predkladá ďalšie prirovnanie, aby doplnil obraz, ktorý si poslucháči mohli urobiť o Bohu. On nie je len Otcom, ktorého môžete prosiť o všetky druhy dobrých vecí, ako to ukázal v modlitbe Otče náš. Na opis tohto otcovstva nestačí ani to, že nenecháva žiadnu prosbu bez odpovede. Okrem toho všetkého je Otcom, ktorý ďaleko prevyšuje to najlepšie, čo sa dá nájsť. „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 11, 13).

Pravdepodobne máme skúsenosť, že sme Boha prosili o niečo, čo nám nakoniec nedoprial. Potom si možno myslíme, že nie je pravda, že „každý, kto prosí, dostane“. Ježiš nám však chce povedať, že keď sa neunavíme prosiť, prvé dobro, ktoré dostaneme, je práve to, že sme vďaka Duchu Svätému naozaj Božími deťmi. Niekedy sa skutočne môže zdať, že nám nedáva to, o čo prosíme, ale máme istotu, že Boh je dobrý, a preto pre nás vždy „chce to najlepšie“^[4]. Táto modlitba, ak je dôverná, nám pomáha byť pokornými, uznať, že sme deti, ktoré potrebujú milujúceho Otca. A často bude hlavným ovocím tejto prosby to, že sme si lepšie uvedomili svoje synovstvo.

„Boh, odkladajúc svoj prísľub, zväčšuje túžbu; s túžbou zväčšuje dušu a zväčšujúc ju, robí ju schopnou svojich darov“^[5]. Keď sa zdá, že Ježiš nám nedopraje to, o čo prosíme, robí to preto, aby sme naďalej naliehali a aby v nás rástla túžba získať to. Touto neochvejnou modlitbou Boh pripravuje našu dušu na prijatie daru Božieho synovstva, ktoré osvetľuje našu cestu k svätosti a vďaka ktorému máme Pannu Máriu za svoju Matku. „Úpenlivo ju vzývaj. — Ona ťa počúva, vidí, že si možno v nebezpečenstve, a s milosťou svojho Syna ti ponúkne úkryt vo svojom náručí a nežnosť svojho objatia. A tam sa posilníš do ďalšieho boja“^[6].

^[1] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 52.

^[2] Benedikt XVI, Audiencia, 28-XI-2012.

^[3] František, Gaudete et exultate, bod 154.

^[4] František, Anjel Pána, 16-I-2022.

^[5] Svätý Augustín, O prvom liste svätého Jána, traktát IV.

^[6] Svätý Josemaría, Cesta, bod 516.