„V SÚČASNÝCH PODMIENKACH evanjelizácie je ešte potrebnejšie, ak je to možné, uprednostniť osobný kontakt, tento vzťahový aspekt, ktorý je jadrom spôsobu apoštolátu, ktorý svätý Josemaría našiel v evanjeliových príbehoch“[1], zdôrazňuje prelát Opus Dei. Svätý Matúš nám ponúka práve príbeh autentického priateľstva. Skupina priateľov ochrnutého, pohnutá svojou náklonnosťou k nemu a veľkou vierou, je rozhodnutá priviesť ho k Ježišovi, aby bol uzdravený. Majster bol týmto gestom dojatý. Preto nielenže išiel uzdraviť jeho telo, ale „keď videl ich vieru, povedal ochrnutému: Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mt 9, 2).
Aj svätý Marek vo svojom evanjeliu hovorí, že na mieste, kde bol Ježiš, bolo toľko ľudí, že sa k nemu nemohli priblížiť. To ich však nezastavilo. S odhodlaním a odvahou sa rozhodli vyjsť na vrchol domu a nosidlá s ochrnutým stiahli dolu, otvorili otvor v streche, priamo pred miestom, kde bol Ježiš. Môžeme si predstaviť prekvapenie zástupu. Boli ohromení, keď videli, ako sa uvoľňuje strecha a spúšťajú sa nosidlá. Možno nie všetci sa na túto operáciu pozerali priaznivo, najmä majitelia domu alebo tí, ktorým sa po dlhom čakaní podarilo dostať dovnútra. Ale priateľstvo bolo silnejšie. Konali s istotou a slobodou lásky, ktorá ich poháňa konať pre dobro tohto priateľa v núdzi, aj keď nie tak, ako všetci očakávali.
Ochrnutý tiež prejavuje veľkú schopnosť priateľstva, keď si nechá pomôcť a zverí sa do rúk svojich priateľov. Musel si nimi byť veľmi istý, keď bol ochotný urobiť takýto manéver. Ježiš je ohromený silou tohto priateľstva a odvahou ich viery. Preto na rozdiel od iných prípadov, keď Ježiš žiada vieru toho, kto má byť uzdravený, tu zdôrazňuje vieru jeho priateľov. Toto uzdravenie ukazuje, do akej miery je pravé priateľstvo zdrojom Božieho požehnania: „Priateľstvo je jedným z najvznešenejších a najšľachetnejších ľudských citov, ktoré Božia milosť očisťuje a premieňa“[2].
BOŽIA MILOSŤ môže výrazne posilniť priateľstvo tým, že otvorí vzťah medzi priateľmi do oblasti viery, nádeje a lásky. Tieto tri cnosti sú zjavné v scéne, o ktorej uvažujeme. „Kristovo konanie je priamou odpoveďou na vieru týchto ľudí, na nádej, ktorú do neho vkladajú, na lásku, ktorú si navzájom prejavujú“[3]. Ježiš uzdravoval včera a uzdravuje aj dnes. Kristova milosť však „neuzdravuje len ochrnutie, ale uzdravuje všetko: odpúšťa hriechy, obnovuje život ochrnutého a jeho priateľov. (...) Môžeme si predstaviť, ako toto priateľstvo a viera všetkých prítomných v tom dome vzrastie vďaka Ježišovmu gestu“[4].
„Aby náš svet nasledoval Kristovu cestu — jedinú, ktorá stojí za to — musíme žiť v úprimnom priateľstve s ľuďmi, ktorému bude predchádzať úprimné priateľstvo s Bohom“[5], hovorí svätý Josemaría. Hlboké priateľstvo s Kristom sa zvyčajne prejavuje prirodzene, bez toho, aby sme si to uvedomovali, prostredníctvom radosti a túžby slúžiť, ktorá sa prejavuje v tisícoch malých gest. „Tento spôsob odovzdávania evanjelia je mimoriadne účinný aj preto, že reaguje na dôležitú antropologickú skutočnosť: medziľudský dialóg, v ktorom sa snažíme odovzdávať druhým dobro, ktoré sme dostali. Tento apoštolský dialóg vzniká prirodzene pri úprimnom priateľstve. Nejde o inštrumentalizáciu priateľstva, ale o to, aby sa priatelia podieľali na veľkom dobre viery a priateľstva s Kristom“[6].
Môže sa totiž stať pravý opak, a keď sa niečo tak vzácne, ako je priateľstvo s Božím synom alebo dcérou, zredukuje na prostriedok na dosiahnutie osobného cieľa, nech je akokoľvek vznešený, vždy to zanechá trpkú pachuť. Ježiš obdivoval pravé priateľstvo, pretože ho sám zažil a naďalej zažíva. Preto je jednou z charakteristík priateľstva nezištnosť: človek je priateľom druhého nie preto, že môže niečo dosiahnuť, ale preto, že ho jednoducho miluje; každý je spokojný s existenciou toho druhého a nechce nič viac ako jeho dobro.
PRIATEĽSTVO JE VŽDY DAR. Nedá sa naprogramovať ani vypočítať, ale dá sa rozvíjať. „Ak človek vyjadruje svoje city ušľachtilo a je lojálny, ak sa vie obetovať pre druhých, nakoniec sa stane to, čo napísal svätý Ján z Kríža: Kde nie je láska, vlož lásku a dostaneš lásku. Mohlo by sa tiež povedať: kde nie je priateľstvo, vlož do neho ušľachtilé city a dostaneš priateľstvo“[7]. Môžeme tiež rásť v dispozíciách, ktoré z nás robia láskavejších a dôveryhodnejších ľudí; svojím postojom si môžeme pripraviť pôdu na vytvorenie autentického vzťahu s našimi priateľmi. „Získavanie prívetivosti, veselosti, trpezlivosti, optimizmu, jemnosti a všetkých cností, ktoré prispievajú k príjemnému spolužitiu, je dôležité, aby sa ľudia cítili prijatí a boli šťastní:Milé slová získavajú mnoho priateľov a dobrá reč rozmnožuje zdvorilosti (Sir 6, 5). Snaha o zdokonaľovanie vlastného charakteru je nevyhnutnou podmienkou pre ľahší vznik priateľstiev“[8].
V klasickej filozofii sa uvažuje, že človek nemôže byť šťastný bez priateľov, a aj svätý Tomáš poznamenáva, že bez priateľov nemožno dosiahnuť plnosť šťastia. Priateľ je jedným z najväčších pokladov, ktoré môžeme mať, ale je to poklad, ktorý si vyžaduje starostlivosť. Môžeme sa zamyslieť nad tým, ako sa museli starať o svoje priateľstvo tí, ktorí sprevádzali ochrnutého v evanjeliovom príbehu. Určite to nebolo vždy ľahké a pohodlné, ale nakoniec to stálo za to, pretože ich to priviedlo blízko ku Kristovi. Nestačí len zdieľať spoločné chvíle, ale vyžaduje si to stotožniť sa jeden s druhým: to, čo priateľa trápi alebo teší, je dôležité, pretože je to aj moje. Môžeme sa obrátiť na svätú Máriu, aby nám pomohla mať srdce, ktoré sa podobne ako to jej stáva jedným so srdcom našich priateľov.
[1] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 14-II-2017, bod 9.
[2] Benedikt XVI, Audiencia, 15-IX-2010.
[3] František, Audiencia, 5-VIII-2020.
[4] Ibid.
[5] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 943.
[6] Fernando Ocáriz, Amar con obras: a Dios y a los demás, “Amor a los demás y apostolado”.
[7] Blahoslavený Álvaro del Portillo, Beseda, 11-IX-1979.
[8] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 1-IX-2019, bod 9.