PRI JEDNEJ Z PRVÝCH PRÍLEŽITOSTÍ, keď Ježiš na začiatku svojho verejného života navštívil synagógu v Nazarete, jeho susedia boli prekvapení a komentovali to medzi sebou: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?!“ (Mk 6, 2). Môžeme predpokladať, že Pán poznal tamojších ľudí; možno pre niektorých z nich dokonca pracoval a mal tam veľa priateľov. Jeho spoluobčania zasa vedeli, že Ježiš je spravodlivý, ale nikdy Ho nevideli kázať ani robiť zázraky. To, čo sa v ten deň dialo, nečakali. Preto reptali: „Vari to nie je tesár? (...) A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ (Mk 6, 3).

Na rôznych miestach nám evanjelisti hovoria, že Ježiš Kristus bol plný múdrosti. Svätý Lukáš to ukazuje, keď rozpráva o rozhovore s učiteľmi v chráme: „Všetci, čo ho počúvali, žasli nad jeho múdrosťou a odpoveďami“ (Lk 2, 47). Na konci rozprávania o jeho skrytom živote v Nazarete dodáva: „Rástol v múdrosti, vo veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). Neskôr, počas rokov jeho verejného života, jeho Osoba a jeho učenie vyvolávali údiv celého okolia: „Nikdy nikto nehovoril ako on“ (Jn 7, 46). Ježišova múdrosť Ho viedla k tomu, že učil inak ako zákonníci a farizeji: sám sa postavil nad Zákon, ktorý oni vykladali, a nad chrám, v ktorom sa klaňali.

Ježiš prišiel, lebo nám chcel odovzdať Božiu múdrosť, ktorá je hlbšia ako bohaté poznanie, ktoré môžeme získať ľudským spôsobom; múdrosť, ktorá je na dosah každému dobrému srdcu. „Na to, aby sme boli skutočne múdri,“ kázal raz svätý Josemaría, „nie je potrebné mať širokú kultúru, pretože náš Pán rozdáva svoju múdrosť tým, ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom“^[1]. Môžeme prosiť Ducha Svätého, aby nám dal tento dar, ktorý nás vedie k videniu skutočnosti Božími očami. „Niekedy vidíme veci podľa svojho gusta alebo podľa situácie svojho srdca, s láskou alebo s nenávisťou, so závisťou.... Nie, toto nie je Boží pohľad. Múdrosť je to, čo v nás pôsobí Duch Svätý, aby sme všetky veci videli Božími očami“^[2].

NAPĹŇAŤ náš život touto Božou múdrosťou nie je vecou veľkých ľudských vedomostí; nie je to niečo, čo priamo závisí od našich kvalít alebo nášho osobného nasadenia. Je to predovšetkým dar, ktorý nám Pán dáva ako ovocie dôverného vzťahu s ním. „Existuje poznanie, ktoré možno dosiahnuť len vo svätosti: a sú duše, ktoré sú neznáme, nevedomé, hlboko pokorné, obetavé, sväté, s úžasným nadprirodzeným zmyslom“, s prekvapujúcim poznaním, ktoré spočíva najmä „v poznávaní Boha a v láske k nemu“^[3].

Svätý Pavol poukazuje na to, že autentická múdrosť nám umožňuje poznať Božiu vôľu a umožňuje správať sa „ako sa patrí vzhľadom na Pána, a páčili sa mu vo všetkom tým, že budete prinášať ovocie všetkých dobrých skutkov a rásť v poznaní Boha“ (Kol 1, 9-10). Apoštol pohanov chápe evanjelium ako múdrosť, ktorá „nie je múdrosť tohto veku, ani múdrosť kniežat tohto veku, ktoré spejú k záhube, ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nik z kniežat tohto veku ju nepoznal. Veď keby ju boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy“ (1 Kor 2, 6-8).

Počas života s Kristom si apoštoli postupne osvojovali túto Božiu múdrosť. Ich vzťah s ním zanechal v každom z nich zmysel pre múdrosť a rozvážnosť, jemnosť a veľkodušnosť, hlboké poznanie skutočnosti, ktoré sa zdokonalí zoslaním Ducha Svätého. Aj my môžeme tento dar prijať mnohými spôsobmi, najmä vo sviatostiach. Keď prijímame Pána vo svätom prijímaní alebo keď trávime čas v modlitbe, vstupujeme s ním do dôverného vzťahu, ktorý nám umožňuje prijímať Božiu múdrosť, a tak byť kontemplatívnymi uprostred sveta.

PÍSMO zdôrazňuje, že s múdrosťou prichádzajú „súčasne aj iné dobrá“ (Múdrosť 7, 11). Tento dar je taký cenný, že kráľ Šalamún mu dal prednosť pred všetkým ostatným: „Preto som sa modlil: Bol mi daný rozum. Prosil som a vošiel duch múdrosti do mňa. Cenil som ju nad žezlá a tróny, bohatstvo za nič pokladal som v porovnaní s ňou. Ani drahokam som nestaval jej na roveň; lebo všetko zlato vedľa nej je iba trocha piesku, striebro sa popri nej len za blato pokladá. Väčšmi som ju miloval než zdravie a než krásu a dal som jej prednosť pred svetlom, len aby som ju mal, lebo nikdy nevyháša svetlo, ktoré vyžaruje ona“ (Múdr 7, 7-10).

Vedení ňou sa učíme žiť s Bohom za každých okolností a darovať sa bratom a sestrám, lebo „práve táto úplná nezištnosť lásky je pravou múdrosťou“^[4]. Každý deň nám ponúka množstvo momentov, aby sme žili podľa tohto Božieho daru. Keď sa dvaja manželia „pohádajú a potom sa na seba nepozrú, alebo ak sa na seba pozrú, tak sa tvária pokrivene: je to Božia múdrosť? Nie! Na druhej strane, ak si povedia: Búrka sa skončila, uzavrime mier, a začnú v pokoji kráčať vpred: je to múdrosť? Áno! (...) A to sa nedá naučiť: je to dar Ducha Svätého“^[5].

Ježiš nemohol zostať dlho v Nazarete. Návšteva sa náhle skončila pre nepriateľstvo niektorých jeho susedov. Jeho múdrosť všetkých nepohla, práve naopak: bola príčinou jeho odmietnutia. Neskôr svoju múdrosť odhalí práve v inom škandále: v škandále kríža. Tam „skutočne zjavuje, kto je Boh, teda silu lásky, ktorá siaha až na kríž, aby zachránila človeka“^[6]. Je pravdepodobné, že Ježišova Matka v ten deň sprevádzala svojho Syna v Nazarete a s bolesťou videla nedôveru v očiach svojich krajanov. Ona, ktorá bola trónom, na ktorej kolenách sedela Božia Múdrosť, nám môže pomôcť prijať tento dar aj v našom živote.

^[1] Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, s. 354.

^[2] František, Audiencia, 9-IV-2014.

^[3] Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, s. 354.

^[4] Benedikt XVI, Audiencia, 29-X-2008.

^[5] František, Audiencia, 9-IV-2014.

^[6] Benedikt XVI, Audiencia, 29-X-2008.