VŠETCI SME STVORENÍ na Boží obraz a podobu a máme vnútornú túžbu byť zjednotení s naším Stvoriteľom. To sa okrem iného prejavuje v neustálom úsilí lepšie ho spoznať. Naša inteligencia však sama o sebe nedokáže získať prístup k jeho najvnútornejším tajomstvám. Preto to najhlbšie, čo o Bohu vieme, sme dostali prostredníctvom Zjavenia, prostredníctvom toho, čo nám On sám dal poznať prostredníctvom inšpirovaných spisovateľov, prorokov a predovšetkým svojho vlastného Syna.

Keď apoštol Filip požiadal Ježiša, aby im ukázal Otca, odpoveď bola okamžitá: „Kto videl mňa, videl Otca“ (Jn 14, 9). Kristus je obrazom Otca. Neviditeľný Boh, ktorý sa Mojžišovi zjavil v podobe horiaceho kríka, má teraz tvár a ruky. Okrem toho sa zjavil ako dieťa v Betleheme pastierom (porov. Lk 2, 16-18), ako dospievajúci medzi učiteľmi Zákona (Lk 2, 41-50), ako kajúcnik pred Jánom Krstiteľom (Mt 1, 4-11). Jeho mnohé prejavy sú obrazom Trojjediného Boha, ktorý kráča medzi ľuďmi. Z tohto dôvodu je jedným z najlepších spôsobov, ako spoznať Boha, čítanie a rozjímanie nad evanjeliom.

Svätý Josemaría napísal: „Vždy, keď kážem pred betlehemom, snažím sa na Krista, nášho Pána, hľadieť ako na nemluvňa zavinuté do plienok a uložené v jasliach na slame. A hoci je ešte maličký a nerozpráva, vidieť v ňom Majstra a Učiteľa. Potrebujem sa naňho takto dívať, pretože sa od neho mám učiť. A aby sme sa vy i ja od neho mohli učiť, treba sa snažiť spoznávať jeho život — čítať Sväté Evanjelium a rozjímať o scénach, ktoré nám opisuje Nový zákon s cieľom odkryť božský zmysel jeho pozemského putovania“^[1]. Pri čítaní evanjelia je to sám Duch Svätý, ktorý hovorí k našej duši; tým, že nám stále hlbšie ukazuje, kto je Boh, ukazuje nám aj našu najhlbšiu podstatu: tým, že nám odhaľuje Boha, odhaľuje nás samých.

MNOHÍ UMELCI, či už vedome alebo nevedome, často vo svojich dielach odrážajú časť seba samých. Podobne aj Boh vtlačil časť seba, keď stvoril svet. „Popri samotnom zjavení, obsiahnutom vo Svätom písme, je tu božský prejav, keď svieti slnko a keď padá noc“^[2]. Prostredníctvom stvorenia môžeme vstúpiť do poznania Boha; to, čo nás fascinuje, keď kontemplujeme more, horu alebo západ slnka, odráža aspekty jeho prirodzenosti. V kontemplácii stvorenia môžeme objaviť niečo o ňom samom, čo nám chce Pán odovzdať. „Viera teda zahŕňa vedieť rozpoznať neviditeľné tým, že rozlišujeme jeho stopy vo viditeľnom svete. Veriaci človek dokáže čítať veľkú knihu prírody a rozumieť jej jazyku (porov. Ž 19, 2-5)“^[3].

„Celý hmotný vesmír je jazykom Božej lásky, bezhraničnej Božej náklonnosti k nám. Pôda, voda, hory, všetko je Božie pohladenie“^[4]. Svätý František z Assisi vedel rozpoznať tento jazyk vo všetkom, čo existuje. Preto jeho srdce cítilo potrebu ďakovať Bohu za všetko, čo vyšlo z jeho rúk: za slnko, lebo osvetľuje náš deň; za mesiac a hviezdy, ktoré nám ukazujú krásu; za vietor a oblaky, ktoré nám dávajú obživu...^[5] Ako učí Katechizmus Cirkvi, „rozličné stvorenia, ktoré Boh chcel v ich vlastnom bytí, odzrkadľujú, každé svojím spôsobom, lúč nekonečnej Božej múdrosti a dobroty“^[6]. Tento kontemplatívny duch viedol troch mladíkov spievať, keď ich Boh zachránil pred mučeníctvom: „Dobrorečte Pánovi, slnko a mesiac, chváľte ho a vyvyšujte naveky. Dobrorečte Pánovi, nebeské hviezdy, chváľte ho a vyvyšujte ho naveky“ (Dan 3, 62-63), a po nich všetky hory, vrcholy, vtáky, divé zvieratá a pramene.

„ZVELEBUJEM ŤA, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým“ (Mt 11, 25). Boh sa chcel zjaviť všetkým a jednoduchosť srdca je najlepším spôsobom, ako ho spoznať. Keď v Starom zákone prorok Samuel hľadal nového kráľa pre Izrael, vyvoleným sa stal Dávid, najmladší z bratov, ktorého jeho otec ani nepovažoval za možného kandidáta. Ježiš, keď uvažoval o tom, kto bude pilierom nového Božieho ľudu, Cirkvi, vybral mužov, ktorí sa nevyznačovali múdrosťou: takmer všetci boli obyčajní ľudia, ktorí si zarábali na živobytie manuálnou prácou.

Niekedy si môžeme myslieť, že Pán si nás vyberá pre naše vlastnosti. Okrem toho, že biblické texty nám ukazujú opak – že Boh si vyberá práve slabých –, takýto prístup je nebezpečný, pretože nás nemôže podržať, keď zakúšame svoju slabosť. Preto svätý Pavol vyzval korintských kresťanov, aby sa zamysleli nad osobitosťou svojho povolania: „Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných, ani veľa urodzených; ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1, 26-27).

Ježiš nás nepovoláva podľa ľudských kritérií. Prekračuje hranice zdanlivosti: dokonale pozná naše nedostatky, a preto od nás žiada len jednoduchosť srdca. „Ježiš má pochopenie pre našu slabosť a priťahuje nás k sebe akoby po naklonenej rovine, túžiac, že sa budeme snažiť posunúť sa každý deň o trochu vyššie“^[7]. Panna Mária bola zvolená za Božiu Matku pre svoju jednoduchosť a diskrétnosť. Môžeme sa na ňu obrátiť, aby pre nás získala srdce, ktoré by sa čoraz viac podobalo Jej Srdcu.

^[1] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 14.

^[2] Svätý Ján Pavol II, Audiencia, 2-VIII-2000.

^[3] Benedikt XVI, Audiencia, 6-II-2013.

^[4] František, Laudato Si’, bod 84.

^[5] Porov. Svätý František z Assisi, Pieseň o stvoreniach: FF 263.

^[6] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 339.

^[7] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 75.