MEDZI DVANÁSTIMI Ježišom vybranými apoštolmi nájdeme ľudí s rôznymi príbehmi. Každý z nich mal svoje vlastné zázemie, svoje vlastné prostredie a svoj vlastný spôsob bytia. Niektorí boli impulzívnejší alebo nadšenejší, iní boli viac introvertní alebo reflexívni. Niektorí pochádzali z prostredia, ktoré prísnejšie vykladalo Zákon, zatiaľ čo iní možno Zákon pred stretnutím s Ježišom príliš nepoznali. V každom prípade všetci dostali rovnaké poslanie: ohlasovať príchod Božieho kráľovstva. Na tento účel im Pán dal moc vyháňať démonov a liečiť choroby (porov. Mt 10, 1-7) a postupne ich formoval.
Väčšina apoštolov nemala žiadnu osobitnú intelektuálnu prípravu na vykonávanie tohto poslania. Vo všeobecnosti nám evanjeliá ukazujú, že to boli jednoduchí ľudia. Niekedy nerozumeli ani tým najjednoduchším príkladom a podobenstvám, ktoré im Pán dával; niekedy sa zaplietli do povrchných diskusií. Jedno im však bolo jasné: boli vyvolení Kristom. Byť apoštolom neznamená mať výnimočné predpoklady, ale prijať Ježišovo povolanie, byť otvorený jeho daru a pomáhať mu prinášať ovocie vo vlastnom živote.
Dvanásti našli Ježiša Krista a objavili poklad, za ktorý sa oplatí dať celý život. Cítili potrebu šíriť tento oheň medzi všetkých svojich súčasníkov. „Dobro má vždy tendenciu šíriť sa. Každá autentická skúsenosť pravdy a krásy chce rásť“[1]. A to sa deje preto, lebo majú prirodzenú vlastnosť, ktorá priťahuje ľudské bytosti v každom veku: svätosť sa šíri príťažlivosťou. Vedomí si krásy daru, ktorý sme dostali, môžeme zvolať spolu so žalmistom: „Tu som, Pane, aby som plnil tvoju vôľu“ (porov. Ž 40, 8-9).
SVÄTÝ JOSEMARÍA, keď uvažoval o poslaní apoštola, zvykol zdôrazňovať, že je dôležité nestratiť zo zreteľa konečný cieľ, pre ktorý pracuje: „Nezabúdajte, deti moje, že nie sme duše, ktoré sa spájajú s inými dušami, aby vykonali dobrú vec. To je veľa... ale je to málo. Sme apoštoli, ktorí plnia naliehavý Kristov mandát“[2]. Toto uistenie, že pracujeme pre niečo oveľa väčšie, než môžeme na prvý pohľad vnímať, vrhá svetlo na možné ťažkosti, s ktorými sa môžeme stretnúť. Boh nám nikdy nepošle niečo, čo by neprispelo k nášmu dobru; niečo, čo sa síce môže skladať zo svetiel a tieňov na ceste, ale nakoniec sa nehodí k nášmu šťastiu.
Každý veľký ľudský projekt sa skladá z malých úloh, ktoré si mnohokrát vyžadujú obete. Tvárou v tvár ťažkostiam môžeme nadobudnúť dojem, že táto námaha nestojí za to, a tak strácame nadšenie. Ak zdvihneme zrak, uvedomíme si, že naše poslanie je oveľa väčšie a nádejnejšie ako konkrétna práca, s ktorou zápasíme. Pretože byť apoštolom nie je otázka vykonávania konkrétnej úlohy s väčšou či menšou dokonalosťou, ale skutočnosť, ktorá tvorí našu najhlbšiu identitu. Budú chvíle temnoty, ale hviezda, ktorá označuje sever, bude vždy naďalej svietiť: život apoštola má vždy dôvod, svetlo, ktoré ho vedie. Nech bude kdekoľvek, bude nielen konať „dobré veci“, ale vlastným svedectvom bude šíriť Kristovo evanjelium.
POČAS ROKOV STRÁVENÝCH s Ježišom boli apoštoli nadšení zo zázrakov, ktoré robili, a z obrátení, ktoré sprostredkovali. Ich počiatočné nadšenie však neskôr ustúpilo pochybnostiam, keď videli, že Pán má byť odsúdený na smrť. Aj potom, keď sa dozvedeli, že Kristus vstal z mŕtvych, stále nevychádzali z domu zo strachu pred Židmi. Až po príchode Ducha Svätého na Turíce dostali nový dar, ktorý mal dať silu ich misii.
Bol to impulz Parakléta, ktorý ich viedol k tomu, aby prekonali svoj strach a vydali sa slúžiť iným. Táto prvá evanjelizácia nespočívala v neomylnej ľudskej stratégii, ale v „samotnej sile Ducha Svätého, nestvorenej Lásky“[3]. Skutočne, „žiadna motivácia nebude stačiť, ak v našich srdciach nebude horieť oheň Ducha“; preto „na udržanie misionárskej horlivosti potrebujeme pevnú dôveru v Ducha Svätého, lebo on nám prichádza na pomoc v našej slabosti (Rim 8, 26). Túto veľkodušnú dôveru však treba živiť, a preto ho musíme neustále vzývať“[4].
Aj my si možno v našom apoštolskom poslaní môžeme všimnúť, ako sa počiatočné citlivé nadšenie postupne vytráca. Nie je na tom nič zlé: je to ľudské a svätci sú prví, ktorí to zažili. Budeme prechádzať obdobiami, keď budeme mať spaľujúcu túžbu rozdúchať Kristov oheň na druhých, a budeme zažívať aj chvíle, keď budeme trochu chladnejší. V každom prípade, ak sme ochotní nechať sa premeniť Duchom Svätým, postupne nám dá srdce podobné Kristovmu a apoštolské poslanie sa stane stredobodom našej existencie. Môžeme prosiť Máriu, aby sme podobne ako ona vedeli načúvať vnuknutiam, ktoré nám Paraklét každý deň smeruje.
[1] František, Evangelii Gaudium, bod 9.
[2] Svätý Josemaría, Inštrukcia 19-III-1934, č. 27. Camino. Edición crítico-histórica, poznámka k č. 942.
[3] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 14-II-2017, bod 9.
[4] František, Evangelii Gaudium, body 261, 280.