Milovaní, nech Ježiš ochraňuje moje dcéry a mojich synov!
V tomto posolstve by som vás chcel pozvať, aby sme sa hlbšie zamysleli nad niektorými aspektmi cnosti chudoby, v ktorej žiari bonus odor Christi, o ktorom hovorí svätý Pavol (porov. 2 Kor 2, 15).
Svätý Josemaría často poukazoval na túto cnosť, chápanú nielen ako vonkajšiu odpútanosť, ale ako formu lásky, ktorú nás naučil Kristus, ako prejav srdca, ktoré túži patriť Bohu. Kristus sa chcel narodiť chudobný, žiť chudobne a zomrieť chudobný; zároveň sa prispôsoboval rôznym okolnostiam a ľuďom. Boží Syn, hoci mohol mať všetko, zvolil si cestu pokory a obety (porov. Flp 2, 6-8). A v tejto chudobe sa zjavuje krása srdca slobodného a úplne otvoreného vôli Boha Otca.
Svätí sú rôznymi spôsobmi svedkami tejto skutočnosti. V chudobe neobjavili stratu, ale plnosť. Lebo duša, ktorá sa oslobodí od neusporiadaných pút, začína zažívať novú slobodu: slobodu lásky. „Tvárou v tvár túžbe mať Boha za spoločníka na ceste sa bohatstvá relativizujú, lebo objavujeme skutočný poklad, ktorý skutočne potrebujeme“ (Lev XIV, Posolstvo, 16-XI-2025).
Konkrétne prejavy cnosti chudoby môžu závisieť od rôznych okolností. To, čo je pre jednu osobu potrebné alebo veľmi vhodné, by pre inú bolo nadbytočné; to, čo je pre tú istú osobu potrebné v určitej situácii, môže neskôr prestať byť potrebné. Na druhej strane, okrem zjavných prípadov, rozlišovanie – tu a teraz – medzi tým, čo je potrebné, vhodné a nadbytočné, vyžaduje viac než len vonkajšie kritérium: vyžaduje si formované svedomie, rozvážnosť a úprimnú ochotu žiť v chudobe, čo zahŕňa aj schopnosť požiadať o radu, keď nie je jasné, či je výdavok alebo rozhodnutie skutočne vhodné.
Keď sa cnosť, duch chudoby, skutočne zakorení v našom živote, srdce sa stáva ľahkým a s Božou milosťou sa ľahšie povznáša ku kontemplácii. Duša sa učí lepšie rozpoznávať jemné a delikátne dotyky Ducha Svätého. A tak uprostred bežných povinností začíname žiť v pokoji a radosti, ktorú svet nemôže dať (porov. Jn 14, 27). Je to tichá radosť z vedomia, že v nás prebýva Božia láska; láska, ktorá vstupuje aj do našej slabosti, osvecuje ju a postupne nás premieňa zvnútra smerom k stotožneniu sa s Ježišom Kristom.
Na druhej strane nemôžeme prehliadať, že v mnohých prostrediach prevláda mentalita, ktorá má sklon stotožňovať šťastie s materiálnym blahobytom a pôžitkom. Vzhľadom na to dobre vieme, že naše povolanie nespočíva v úteku zo sveta, ale v tom, aby sme svet milovali a spolupracovali na jeho premene zvnútra. Aby sme to však dosiahli, musíme byť, ako nám hovoril svätý Josemaría, kontemplatívnymi dušami: „Božie povolanie má veľmi konkrétny cieľ: dostať ťa na všetky križovatky zeme, pričom ty budeš pevne zakorenený v Bohu“ (En diálogo con el Señor, bod 11).
Takto môžeme byť tou dobrou pôdou, o ktorej hovorí Ježiš v podobenstve o rozsievačovi a ktorá umožňuje, aby Božie slovo prinieslo v našom živote dobré ovocie: väčšiu vnútornú slobodu, skromnejšiu a hlbšiu radosť, skutočnejšiu dôveru v Boha a pozornejší pohľad na potreby druhých. Ak je však semeno obklopené tŕním – to znamená nadmernými materiálnymi starosťami a túžbou po bohatstve –, zostáva neplodné: človek stráca vnútornú slobodu, stáva sa menej dostupným pre Boha a pre druhých a nakoniec vkladá svoju nádej do istôt, ktoré nedokážu nasýtiť srdce.
Snažme sa rozhodne zabrániť, vo veľkom aj v malom, aby materialistická kultúra udusila dobrú pôdu nášho srdca a miest, kde žijeme (porov. Mt 13, 22). Keď sa zanedbáva chudoba, nevyhnutne sa vytráca túžba prispievať k tomu, aby sa Božia láska zakorenenila v iných dušiach. V tomto zmysle svätý Josemaría spájal túto cnosť veľmi priamo s apoštolským zápalom: „Odpútaj sa od pozemských vecí. — Miluj a pestuj chudobu ducha: uspokoj sa s tým, čo stačí na primeraný a striedmy život. — Ináč nebudeš nikdy apoštolom“ (Cesta, bod 631).
Za nedostatkom apoštolskej horlivosti sa ľahko skrýva život, ktorý je narušený kompenzáciami, ktoré uspávajú dušu. Spolu s naším Otcom – ktorého sviatok budeme tento mesiac sláviť – vás povzbudzujem, aby sme každý osobne, ak je to potrebné, urobili v tomto bode obrátenia krokom vpred. Bezpochyby sa to prejaví v jemnejšej láske k nášmu Pánovi a umožní nám to účinnejšie Ho prinášať do sveta.
Zverme túto túžbu do rúk našej Matky, aby nás naučila vždy nanovo objavovať krásu života v chudobe, plne oddaného Božej láske.
Zostaňme veľmi zjednotení v modlitbe za Svätého Otca a jeho úmysly, teraz konkrétne za účinné šírenie jeho prvej encykliky a za ovocie jeho apoštolskej cesty do Španielska.
So všetkou láskou Vás žehná
Váš Otec
Rím, 10. júna 2026