JEŽIŠ nemôže prechádzať okolo dediny, kde žijú jeho priatelia, bez toho, aby ich neprišiel navštíviť. Spontánnosť, s akou evanjelista Lukáš opisuje túto scénu, zdôrazňuje hlbokú dôveru, ktorá existovala medzi Pánom a tromi súrodencami z Betánie: Martou, Máriou a Lazárom. Nemusel oznamovať svoj príchod; nemusel sa ani obávať, že by musel priniesť nejaký darček. Vedel, že je vždy vítaný a že sa jeho priatelia tešia z jeho prítomnosti a z možnosti prejaviť mu svoju lásku. Evanjelium hovorí, že Marta prijala Ježiša, keď prišiel do domu. Je ľahké si predstaviť emócie, ktoré ju naplnili, keď uvidela prichádzať Majstra. K tejto radosti sa však pridávala aj určitá nervozita. Ako dobrá hostiteľka chce, aby bol pobyt jej priateľa čo najpríjemnejší, takže sa rýchlo pustí do práce. Kým on hovorí, Marta sa drží zvykov každej hostiteľky: pripraví vodu na očistenie rúk, poskytne trochu oleja na pomazanie hlavy… Zároveň sa stará o to, aby jedlá prišli v pravý čas a nič nechýbalo. Týmto spôsobom prejavuje svoju lásku k Pánovi.

Ale možno sa práca začína hromadiť viac, ako očakávala. Jej nálada sa postupne zhoršuje. Kým pokračuje v službe, premýšľa vo svojom vnútri. Je zúfalá, že nestíha, a rýchlo dochádza k záveru, že keby jej sestra Mária pomohla, všetko by sa zmenilo. Mária však sedí pri nohách Pána. Preto, vzhľadom na zdanlivú pasivitu svojej sestry, Marta sa postaví pred Ježiša: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ (Lk 10, 40). Marta mohla skryť svoje rozrušenie a nepokoj; mohla sa nenápadne priblížiť k svojej sestre, aby si to nikto nevšimol, a požiadať ju o pomoc. Namiesto toho sa rozhodla otvorene sa obrátiť na Majstra a cíti sa „dokonca oprávnená kritizovať Ježiša“^[1]. Avšak toto je tiež prejav blízkosti s Pánom, pretože pred dobrým priateľom nie je potrebné maskovať, čo si človek myslí. Môžeme prosiť svätú Martu, aby nám pomohla mať rovnakú dôvernosť s Ježišom, aby sme sa pri rozhovore s ním ukázali takí, akí sme, aj keď to niekedy znamená, že Majster nám ukáže lepší spôsob, ako usporiadať náš život.

JEŽIŠ neodpovedá na Martinu frustráciu tvrdými slovami. Pozná jej dobrý úmysel. Preto sa na ňu v znamení zvláštnej lásky obracia s opakovaním jej mena: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (Lk 10, 41-42). Pán v žiadnom momente Marte nevyčíta, že nerobí, čo by mala. Ani ju nepozýva, aby si sadla k jeho nohám ako Mária a zabudla na domáce povinnosti. Ako by ostatní hostia mohli jesť a oddýchnuť si po ceste? Zmena, ktorú od nej požadoval, bola hlavne vnútorná: pozýval ju, aby svoje povinnosti žila s iným prístupom. Marta robila mnoho vecí, ale zabudla na to najdôležitejšie: Ježiš bol v jej dome a ona možno nepočúvala jeho slová.

Často počas dňa sa môžeme cítiť preťažení ako Marta. Možno si myslíme, že naše pracovné alebo rodinné povinnosti znemožňujú nájsť čas, ktorý by sme radi venovali Bohu. Ježiš nám však neponúka, aby sme zanedbávali svoje povinnosti. Ako Martu, tak aj nás pozýva nájsť Pána v týchto činnostiach, vykonávať každú úlohu s vedomím, že Pán je vždy v dome našej duše. Týmto spôsobom sa práca stáva neustálym úkonom lásky, nepretržitým „mám ťa rád“, ktoré presahuje to, čo môžeme opakovať svojimi perami alebo myšlienkami. „Slová sú zbytočné,” hovorí svätý Josemaría, „pretože jazyk sa už nedokáže vyjadriť; rozum ostáva pokojný. Už sa nehovorí, iba nazerá. Duša sa dá do spevu a spieva novú pieseň, pretože cíti a vie, že Boh na ňu neustále a s láskou hľadí“^[2].

NEBOLI to samotné činy, ktoré Martu odviedli od Ježiša. Svätá túžba ponúknuť mu dobré a obnovujúce privítanie sa nakoniec premenila na napätie a úzkosť, pretože nestíhala všetko, čo si predsavzala. Stratila zo zreteľa cieľ všetkých svojich činov. Možno všetky tieto detaily služby vykonávala zo zotrvačnosti, ako by to robila s ktorýmkoľvek iným hosťom. Ježiš ju však povzbudzuje, aby nezabúdala na to skutočne dôležité: Boh bol v jej dome. Neplnila len svoju úlohu hostiteľky: umožňovala Pánovi oddýchnuť si. „Problémom nie je vždy nadbytok činnosti, ale skôr činnosť žitá nesprávne, bez adekvátnych motivácií, bez duchovnosti, ktorá aktivitu preniká a robí ju želateľnou. Z toho potom vyplýva, že povinnosti nás unavujú viac, než je odôvodnené, ba niekedy z nich priam ochorieme. Nie je to pokojná námaha, ale práca plná napätia; ťaživá, neuspokojivá a v konečnom dôsledku neprijatá“^[3].

Všetkým, ktorí túžia nájsť Boha uprostred sveta, sa môže stať to isté, čo Marte. Máme mnoho vecí na starosti, ktoré vyžadujú našu pozornosť a neustále úsilie. Toto logicky vedie k únave. Avšak, keď vieme, že všetka táto práca má väčší význam, než môžeme na prvý pohľad pochopiť, je menej pravdepodobné, že nás táto únava pripraví o pokoj, pretože vieme, že náš úspech nie je merateľný ľudskými výpočtami. V osobnom dialógu s Bohom môžeme znovu objaviť, že všetko, čo robíme, je zamerané na to, aby sme ho milovali; že sa staráme o tento svet, pretože je to jeho svet. Týmto spôsobom sa nebudeme riadiť iba zotrvačnosťou alebo tým, čo určujú okolnosti, ale túžbou nájsť skrytého Boha v každej veci, ktorú robíme. „Bez lásky strácajú aj najdôležitejšie činnosti hodnotu a neprinášajú radosť. Bez hlbokého významu sa celá naša činnosť zredukuje na neplodný a neusporiadaný aktivizmus. A kto nám dáva lásku a pravdu, ak nie Ježiš Kristus?“^[4]. A koho môžeme žiadať, aby sa za nás prihováral v tomto poslaní milovať Boha v našej každodennej práci, ak nie Pannu Máriu?

^[1] Benedikt XVI, Audiencia, 18-VII-2010.

^[2] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 307.

^[3] František, Evangelii Gaudium, bod 82.

^[4] Benedikt XVI, Anjel Pána, 18-VII-2010.