PODĽA TRADÍCIE z 13. storočia sa ruženec pripisuje svätému Dominikovi z Guzmánu, ktorému sa zjavila Panna Mária, aby ho naučila tejto pobožnosti. Neskôr, v 16. storočí, pápež svätý Pius V. ustanovil jeho liturgickú spomienku na deň, ktorý sa pripomína práve dnes, na výročie víťazstva v bitke pri Lepante. Odvtedy túto modlitbu rímski pápeži neustále odporúčajú ako „verejnú a všeobecnú modlitbu za bežné i mimoriadne potreby svätej Cirkvi, národov a celého sveta“^[1].

Prostredníctvom tajomstiev Kristovho života, videných Máriinými očami, môže rásť naša láska k Bohu a k druhým. Tak ako dieťa prichádza k svojej matke, keď potrebuje pomoc, tak aj my môžeme položiť k nohám Panny Márie svoju túžbu žiť v blízkosti jej Syna. Svätý Josemaría napísal: „Nepoškvrnená Panna, dobre viem, že som biedny úbožiak, ktorý nerobí nič iné, ako len zo dňa na deň zväčšuje množstvo svojich hriechov… Povedal si mi, že si raz takto hovoril s Našou Matkou. S istotou som ti poradil, aby si sa modlil posvätný ruženec: požehnaná monotónnosť zdravasov, ktorá očisťuje monotónnosť mojich hriechov!“^[2].

„Keď sa modlíme ruženec, prežívame najdôležitejšie a najvýznamnejšie okamihy v dejinách spásy; prechádzame jednotlivé etapy Kristovho poslania“^[3]. Ruženec nám pomáha prežívať Ježišove tajomstvá tým, že do nich vstupujeme ruka v ruke s Máriou. Ona je stvorením, ktoré najlepšie pozná Krista, pretože „v jej lone bol predsa utvorený a od nej dostal ľudskú podobu, ktorá poukazuje na ešte väčšiu duchovnú blízkosť“^[4]. Priblížiť sa k Márii znamená priblížiť sa k jej Synovi Ježišovi.

SVÄTÝ JOSEMARÍA nás vyzval, aby sme sa ruženec nemodlili len ústami, ale s túžbou sprevádzať Ježiša a Máriu v každej scéne. „Rozjímal si niekedy o týchto tajomstvách? Staň sa malým! Poď so mnou — v tom je podstata môjho dôverného rozhovoru s tebou — a budeme žiť Ježišov, Máriin a Jozefov život. Každý deň im preukážeme novú službu. Budeme počúvať ich rozhovory, uvidíme, ako Mesiáš rastie, budeme obdivovať tridsať rokov jeho života v ústraní... Budeme pri jeho utrpení a smrti... budeme žasnúť nad slávou jeho zmŕtvychvstania... Stručne povedané, unesení láskou (a niet inej lásky ako Láska) budeme rozjímať o každom okamihu Ježišovho života“^[5].

Kontemplatívny život nám umožňuje hlbšie prežívať každú udalosť, viac sa tešiť, viac súcitiť a lepšie chápať ako ten, kto robí veci s Bohom. Nie je to isté, ako sa len pozerať na západ slnka, ako ho kontemplovať; okolo umeleckého diela možno prejsť len tak, že sa naň pozeráme, alebo s obdivom hľadíme na prvky, ktoré tvoria jeho krásu. Takýto život nás vedie k tomu, aby sme nezostávali len na povrchu, ale aby sme vstúpili do všetkého, čo nám realita ponúka, najmä k ľuďom. A túto kontempláciu môžeme prežívať aj pri modlitbe ruženca.

V tomto zmysle modlitba ruženca nie je ani tak otázkou opakovania Zdravasov bez veľkého premýšľania, ako skôr objavovanie toho, čo tieto modlitby skrývajú: v nich sa zjednocujeme so životom Ježiša, Márie, anjela Gabriela, a to práve prostredníctvom ich slov. Chceme, aby sa ich život postupne stal súčasťou nášho: skrátka, aby sme dýchali pri nich a pri Bohu. „Kontemplácia nie je predovšetkým spôsob konania, ale spôsob bytia: byť kontemplatívny. Byť kontemplatívny nezávisí od očí, ale od srdca. A tu vstupuje do hry modlitba ako úkon viery a lásky, ako dýchanie nášho vzťahu s Bohom. Modlitba očisťuje srdce a spolu s ním aj vyjasňuje pohľad, čo nám umožňuje prijať skutočnosť z iného uhla pohľadu“^[6].

ČASTO SA STÁVA, že sa nám nepodarí modliť a rozjímať ruženec tak, ako by sme chceli. Okrem možných časových obmedzení sú tu aj bežné ťažkosti s pozornosťou. Snažíme sa uvažovať o Zdravasoch, ktoré tvoria tajomstvá, ale naša myseľ sa niekedy zatúla k iným záležitostiam, ktoré nás zamestnávajú. Tieto slová svätého Josemaríu nám môžu poskytnúť útechu a povzbudenie: „Snaž sa roztržitosti vyhnúť, ale neznepokojuj sa, keď sa ti to aj napriek tomu nepodarí. Nevidíš, ako sa v bežnom živote aj tie najposlušnejšie deti zabávajú a rozptyľujú vecami, ktoré ich obklopujú a nepočúvajú, čo im hovorí otec? — To neznamená nedostatok lásky alebo úcty; je to len nedostatočná vyspelosť a malosť detí. A ty si predsa dieťaťom pred Bohom…“^[7].

Takto sa boj pri modlitbe ruženca nebude zameriavať výlučne na boj proti rozptýleniu; skôr rozptýlenia využijeme práve na to, aby sme živili svoju modlitbu a vložili svoje myšlienky do Máriiných rúk. Tak to robili svätí v priebehu dejín: „Ruženec ma sprevádzal vo chvíľach radosti aj vo chvíľach skúšok,“ napísal svätý Ján Pavol II. „Jemu som zveril množstvo starostí, v ňom som vždy našiel posilu“^[8].

Spomedzi všetkých úmyslov, ktoré možno zveriť odriekaniu ruženca, pápeži v posledných rokoch osobitne vyzdvihli dva. Na jednej strane pokoj, pretože „ruženec pôsobí na modliaceho sa upokojujúco a tak ho robí schopným prijať a v najvnútornejšej hĺbke svojho bytia zažiť pravý pokoj“^[9]. A na druhej strane rodina: „Rodina, ktorá sa spolu modlí, zostáva jednotná (...). Tým, že jej jednotliví členovia obracajú svoj pohľad na Ježiša, získavajú vždy znovu schopnosť vidieť jeden druhého novými očami, komunikovať spolu, byť solidárni, odpustiť si navzájom a zakaždým začínať vo zväzku lásky obnovenom z Božieho Ducha“^[10]. Tieto dva úmysly môžeme zveriť Márii: byť rodinami, ktoré odovzdávajú pokoj všade, kde sa nachádzajú.

^[1] Svätý Ján XXIII, Il religioso convegno, 29-IX-1961.

^[2] Svätý Josemaría, Brázda, bod 475.

^[3] Benedikt XVI, Príhovor, 3-V-2008.

^[4] Svätý Ján Pavol II, Rosarium Virginis Mariae, bod 10.

^[5] Svätý Josemaría, Svätý Ruženec, Autorov prológ.

^[6] František, Audiencia, 5-V-2021.

^[7] Svätý Josemaría, Cesta, bod 890.

^[8] Svätý Ján Pavol II, Rosarium Virginis Mariae, bod 2.

^[9] Ibid., bod 40.

^[10] Ibid., bod 41.