Kráľ Nabuchodonozor dal postaviť zlatú sochu vysokú dvadsaťsedem metrov (porov. Dan 3). Všetci jeho poddaní, pochádzajúci z rôznych národov a krajín, sa zhromaždili okolo nej a začali ju uctievať. Trest pre toho, kto by odmietol, bol jasný: „Kto sa nepokloní a nebude uctievať, bude okamžite vrhnutý do rozpáleného ohňa.“ Táto situácia poskytla príležitosť obviniť Židov, a tak sa niektorí Chaldejci dohodli a rýchlo išli k Nabuchodonozorovi: „Nech žije kráľ naveky! (…) Sú tu niektorí Židia, ktorých si postavil do správy Babylonu (Ananiáš, Azariáš a Misael), a títo muži neposlúchajú kráľovský výnos, neslúžia tvojim bohom ani neuctievajú zlatú sochu, ktorú si postavil.“ Kráľ, rozzúrený a plný hnevu, dal týchto troch mladíkov priviesť. A keď stáli pred ním, chcel sa uistiť, či je to pravda:
– Je pravda, že neslúžite mojim bohom a neuctievate zlatú sochu, ktorú som postavil? (…) Ak ju nebudete uctievať, budete okamžite vrhnutí do rozpáleného ohňa – a ktorý boh vás vyslobodí z mojich rúk?
Traja mladíci odpovedali jednomyseľne, bez najmenšej pochybnosti:
– Ak náš Boh existuje (…), môže nás vyslobodiť. (…) A keby to aj neurobil, vedz, kráľu, že my neslúžime tvojim bohom ani neuctievame zlatú sochu, ktorú si postavil.
Nabuchodonozor zareagoval okamžite. Rozkázal rozpáliť pec sedemkrát viac, než bolo obvyklé, a vhodil do nej Ananiáša, Azariáša a Misaela. Oheň bol taký silný, že spálil časť kráľovho sprievodu. Avšak mladíkom neublížil, lebo s nimi zostúpil anjel Pánov a vytiahol plameň von z pece. „Vtedy tí traja, akby jedným hlasom, začali chváliť, oslavovať a velebiť Boha (…): Požehnaný si, Pane, Bože našich otcov, hoden chvály a vyvýšený na veky vekov.“
Od katakomb k misálu
Tento úryvok z knihy Daniel bol v 2. storočí pred Kristom vzorom pre tých Hebrejov, ktorí pod vládou Antiocha IV. Epifana radšej volili smrť, než aby boli neverní Zmluve. Kresťania vidia v oslobodení troch mladíkov predzvesť Veľkej noci Ježiša, mučeníka par excellence a prvého, ktorý zakúsil obnovu kozmu prameniacu zo Zmŕtvychvstania. Tento príbeh mal veľkú vážnosť v prvých storočiach kresťanstva, preto sa často umelecky zobrazoval v katakombách, hrobkách a relikviároch. Ale čo mu bezpochyby dalo ešte väčší význam, bolo jeho zavedenie do veľkej veľkonočnej vigílie a do ďalších liturgických slávení, tak na Východe, ako aj na Západe. A už od 8. storočia bola jeho popularita taká veľká, že vznikali veršované spracovania v rôznych národných jazykoch.
Prítomnosť hymnu troch mladíkov či spevu Benedicite vOrdo Missae sa datuje od 9. storočia, ale až Misál rímsky z roku 1570 ho oficiálne pridal k záverečným obradom omše. Dovtedy pramene hovoria o rozmanitých formách modlitieb, ktoré sa časom začali nazývať Trium puerorum. Tento celok tvoril chválospev Benedicite z knihy Daniel spolu so sériou žalmov, veršov a modlitieb. Niektoré pramene uvádzajú, že tento súbor modlitieb spievali všetci, čo sa zúčastnili procesie do sakristie; iné ho pripisujú kňazovi pri skladaní liturgických rúch. Isté však je, že v misáli z počiatku 20. storočia sa objavoval ako posledná modlitba určená pre kňaza na záver slávenia Eucharistie. Vtedy nazývaný Canon Missae sa končil tým, že kňaz zostupujúc od oltára hovoril ako poďakovanie Trium puerorum[1]. Tak to bolo až do roku 1962, keď bol vyradený z riadneho poriadku omše a zaradený medzi odporúčané modlitby pro opportunitate. V nedávnych vydaniach Rímskeho misála sa už medzi navrhovanými modlitbami poďakovania po omši nenachádza. Preto nie je prekvapujúce, že dnes je vzťah medzi vzdávaním vďaky a týmto chválospevom menej zreteľný.
Novosť jedného zvyku
Keď už poznáme jeho prítomnosť v Misáli na začiatku 20. storočia, môžeme zaradiť poznámku, ktorú urobil svätý Josemaría v roku 1932: „Bolo by veľmi krásne zakončovať každý deň ďakovanie antifónou Trium puerorum, dvoma žalmami a nasledujúcimi modlitbami (päť minút), ktoré breviár uvádza v modlitbe po svätej omši“[2]. Avšak až o osem rokov neskôr nachádzame prvú zmienku o praktizovaní tohto zvyku, keď autor denníka z Diega de León píše: „Otec slúžil omšu v oratóriu; po svätej omši povedal, že odteraz bude v Diele zvykom zakončovať poďakovanie po svätom prijímaní modlitbou En Ego a spevom troch mládencov“[3].
Ako aj pri iných príležitostiach, tento zvyk v Diele sa formoval skúsenosťou a časom. Preto neprekvapuje, že v roku 1947 sa svätý Josemaría znovu zamyslel nad najlepším spôsobom prežívania poďakovania po svätej omši. V liste Generálnej rade, ktorá sa vtedy ešte nachádzala v Madride, ich prosí, aby zvážili: „či to nie je príliš dlhé – myslím, že nie –, aby sa po desiatich minútach osobného poďakovania po skončení svätej omše spoločne a liturgickým spôsobom urobilo poďakovanie antifónou a spevom troch mládencov, žalmom 150, atď. a tromi krátkymi modlitbami s jedným záverom. Potom strelná modlitba a koniec. Zakaždým sa dajú získať odpustky a mesačne aj plnomocné. Ak to pôjde dobre, nech to robia vo všetkých domoch“[4]. Postupne sa táto prax ustálila a od roku 1950 sa začlenila do bežného rytmu centier Diela.
Treba dodať, že táto modlitba nebola niečím výlučne pre Dielo, ale – ako sme už videli – bola prítomná vtedy v ordinári svätej omše. Navyše je dobré pripomenúť, že Chválospev z Daniela 3 bol – a je dodnes – v ranných chválach Liturgie hodín, najmä v nedeľu. Novosť, ktorú priniesol svätý Josemaría, spočívala v tom, že rozšíril túto modlitbu aj na laikov, čím podporoval ich aktívnu účasť na liturgii. Okrem toho nám tento zvyk pomáha prežívať poďakovanie spolu s celou Cirkvou a zároveň si pripomíname, čo je naším konečným cieľom: vzdávať slávu Bohu, Trojjedinému.
S celou Cirkvou
Týmto spôsobom rozlišoval svätý Josemaría po svätej omši dva okamihy poďakovania pre centrá Diela. Prvý sa týka tichého dialógu každého s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým: „Láska ku Kristovi, ktorý sa za nás obetuje, nás vedie, aby sme si po skončení svätej omše našli niekoľko minút na osobné a dôverné poďakovanie, čo v tichosti srdca predĺži vďakyvzdanie, ktorým je Eucharistia.“[5]
Druhý okamih na druhej strane zdôrazňuje ekleziálny rozmer poďakovania, ktorý sa neobmedzuje iba na individuálny zážitok intimity s Ježišom. Boží dar v Eucharistii je taký veľký, že nijaké stvorenie ho nedokáže samo primerane oceniť. Táto modlitba nám umožňuje spoločne mu ďakovať za to, že prišiel do nášho domu. Preto, keď sa modlíme Trium puerorum, nielen ďakujeme Ježišovi za naše prijímanie, ale aj za prijímanie tých, ktorí sú okolo nás. Je to, akoby sme mu hovorili: „Ďakujeme ti, že si prišiel ku každému, že si sa urobil prítomným pre nás, pre všetkých kresťanov.“
Aby sa naše hlasy mohli ľahšie pripojiť k spevu chvály a lásky, ktorým Cirkev prežíva každé eucharistické stretnutie, svätý Josemaría chcel, aby sa recitoval Trium puerorum. Venovať čas tohto poďakovania tomuto spevu nám teda pomáha rásť v spoločenstve všetkých kresťanov skrze Eucharistiu. Veď v nej Cirkev „neustále znovu vzniká a obnovuje sa ako communio, ktorú Kristus priniesol svetu, čím uskutočňuje večný plán Otca (porov. Ef 1, 3-10). Osobitným spôsobom v Eucharistii a skrze Eucharistiu Cirkev v sebe obsahuje zárodok definitívneho spojenia v Kristovi všetkého, čo existuje na nebi a na zemi, ako povedal Pavol (porov. Ef 1, 10): spoločenstvo naozaj univerzálne a večné“[6].
Laboratórium chvály
Trium puerorum je neustálou výzvou k oslavovaniu a chvále Pána. Pripomína nám, že najhlbším povolaním všetkých stvorení je vzdávať slávu Bohu, Trojjedinému. Sväté prijímanie je neoddeliteľné od túžby, citovej aj skutkovej, chváliť ho, uznávať jeho veľkosť a všemohúcnosť.
Tento pohyb duše je v súlade s eucharistickou slávnosťou, pretože svätá omša, najmä eucharistická modlitba, je veľkou modlitbou vďakyvzdania, ktorá sa začína spevom chvály – Svätý, svätý, svätý – a končí slávnostným oslavovaním Boha Otca skrze Krista, s ním a v ňom. Trium puerorum predlžuje túto modlitbu. Je to okamih, ktorý by sme mohli chápať ako laboratórium, v ktorom sa učíme premieňať naše vzťahy s kozmom a s ostatnými na spev chvály Najsvätejšej Trojice. Takto nám modlitba Trium puerorum pred začiatkom každodenných povinností pripomína postoj, s ktorým máme čeliť každej novej etape dňa: „Vzdávaj Bohu ,všetku‘ slávu. — ,Vyžmýkaj‘ svojou vôľou a pomocou milosti každé svoje konanie až do poslednej kvapky, aby v ňom nezostalo nič, čo by zaváňaloľudskou pýchou a spokojnosťou zo svojím ,JA‘ “[7].
V tomto laboratóriu sa stretávajú všetky duchovné i hmotné stvorenia; zhŕňajú sa všetky prvky kozmu i ľudu Izraela, začínajúc tými najhmotnejšími a končiac tými, ktoré majú väčšiu životnú schopnosť. Vrchol tohto crescenda zaujímajú „pokorní srdcom“ (Dn 3, 87), medzi ktorých patria Ananiáš, Azariáš a Misael. Aby sme sa k nim všetci mohli pripojiť a aby sa tak naplnil pôvodný Boží plán stvorenia – „nech všetko, čo dýcha, chváli Pána“ (Ž 150, 6) – Cirkev zakončuje Trium puerorum prosbou, ktorá obsahuje Otčenáš, niekoľko veršov zo žalmov a tri modlitby. V nich sa ozývajú tie isté túžby, ktoré už predtým zazneli, ale teraz sa premieňajú na intenzívnu prosbu, aby sme my, ktorí sa tiež nachádzame uprostred ohňa vnútorných i vonkajších skúšok, zakúsili úľavu Božej pomoci a tak mohli premeniť celý náš deň na Magnificat Božiemu milosrdenstvu.
[1] «Finito Evangelio sancti Johannis, discedens ab Altari, pro gratiarum actione dicit Antiphonam Trium puerorum, cum reliquis, ut habetur in principio Missalis» (Preklad: Po skončení Evanjelia svätého Jána, keď odchádza od oltára, ako modlitbu vďakyvzdania hovorí antifónu Trium puerorum spolu s ostatnými, ako je uvedené na začiatku misála.) Rímsky misál (1920), Canon Missae, s. 302.
[2] Sv. Josemaría, Apuntes íntimos, č. 833 (medzi 20-IX a 2-X-1932).
[3] Diario de Diego de León, 17-XII-1940. Modlitba En ego, O bone et dulcissime Jesu, je taktiež známa ako Oración ante Jesús Crucificado (Preklad: Modlitba pred ukrižovaným Ježišom).
[4] Sv. Josemaría, List z 7-III-1947.
[5] Sv. Josemaría, Ísť s Kristom, č. 92.
[6] Sv. Ján Pavol II, Generálna audiencia, 15-I-1992.
[7] Cesta, č. 784.