FARIZEJI a zákonníci medzi sebou reptali. Nemohli zniesť, že sa Pán stretáva s verejnými hriešnikmi. Ježiš, ktorý poznal ich myšlienky, im však chcel povedať tri podobenstvá, aby lepšie pochopili, aká je v skutočnosti Božia láska. Najprv povedal podobenstvo o pastierovi, ktorý opúšťa svoje stádo, aby získal späť stratenú ovcu (porov. Lk 15, 4-7). Potom rozprával príbeh o žene, ktorá prešla celý dom, aby našla stratenú drachmu (porov. Lk 15, 8-10). Napokon sa zastavil pri dlhšom príbehu: o márnotratnom synovi a milosrdnom otcovi (porov. Lk 15, 11-32).

„Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: ,Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí‘“ (Lk 15, 11-12). Keď všetko zhromaždil, odišiel do ďalekej krajiny. Chcel úplne zmeniť svoj život: nemohol vydržať disciplínu v otcovskom dome. Myslel si, že keď dá voľný priebeh svojim vášňam, konečne dosiahne šťastie, po ktorom túžil. Len čo však minul svoje šťastie, opäť zažil samotu a nudu. „Čoraz viac si uvedomoval, že tento život ešte nie je životom; navyše si uvedomoval, že ak bude takto pokračovať, život sa mu bude čoraz viac vzďaľovať. Všetko je prázdne: aj teraz sa opäť objavuje otrocké robenie tých istých vecí“^[1].

Bol taký zúfalý, že sa začal starať o ošípané a „túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine“ (Lk 15, 16). V tej chvíli si uvedomil, že jeho životná úroveň je ešte nižšia ako úroveň tých zvierat. „Vtedy si povedal: ,Koľko nádenníkov môjho otca má dostatok chleba, kým ja tu hladujem!‘ (...) Vstal a vydal sa na cestu do domu svojho otca“ (Lk 15, 17. 20). „Ľudský život v istom zmysle predstavuje neustály návrat do domu nášho Otca. Návrat skrze ľútosť, skrze obrátenie srdca, ktoré predpokladá túžbu po zmene, pevné rozhodnutie polepšiť svoj život, a ktoré sa následne prejaví v skutkoch obety a odovzdania sa. Návrat do domu Otca prostredníctvom sviatosti zmierenia, kde sa vyznaním svojich hriechov obliekame v Krista a stávame sa tak jeho bratmi a sestrami, a členmi Božej rodiny“^[2].

ODKEDY jeho najmladší syn odišiel, otec už nikdy nebol taký ako predtým. Často sa sám seba pýtal: „Čo sa s ním stalo? Kde je teraz? Je v poriadku?“. Každý deň vychádzal na terasu v nádeji, že uvidí syna, ako sa vracia po ceste. Prešli mesiace, až raz v diaľke uvidel človeka, ktorý sa blížil k farme. Hoci sa z diaľky zdalo nemožné rozpoznať, kto to je, otcovi bolo jasné: bol to on. „Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“ (Lk 15, 20).

Hĺbka otcovho srdca čakala na tento okamih. Preto sa nedokáže zdržať. Keď syn začne svoju pripravenú reč, aby získal jeho odpustenie – „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe“ –, zdá sa, že ho ani nepočúva. Nezaujímajú ho pripravené slová. Jediné, čo chce, je osláviť túto chvíľu vo veľkom štýle: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme“ (Lk 15, 22-23). Nechce, aby sa synovi vyčítalo, že si spomína na jeho minulé hriechy. Preto mu ponúka vrelé a príjemné prijatie. Otec by mohol povedať: „Dobre, synu, choď domov, vráť sa do práce, choď do svojej izby, priprav sa a pusti sa do práce! A to by bolo dobré odpustenie, ale nie! Boh nevie odpustiť bez oslavy! A otec oslavuje, z radosti, ktorú cíti, lebo jeho syn sa vrátil“^[3].

Tvárou v tvár otcovskému objatiu syn spoznáva, že šťastie z toho, že je s otcom, je oveľa hlbšie ako to, ktoré by mohol získať z iných radostí. A je aj bezpečnejšie, pretože ani jeho hriechy mu nezabránili v jeho opätovnom získaní otcovej prítomnosti: „Áno, máš pravdu: si v hlbokej biede! Keby záležalo na tebe, kde by si teraz bol, ako ďaleko by si došiel? Uznávaš, že iba milosrdná láska ťa môže naďalej milovať. — Nech ťa uteší myšlienka, že On ti neodoprie ani svoju lásku, ani svoje milosrdenstvo, ak ho hľadáš“^[4].

NAJSTARŠÍ syn zostal po celý tento čas doma. Celé dni pracoval na farme a staral sa o potreby svojho otca. Jeho srdce sa však vzďaľovalo od reality. Často, najmä keď boli dni intenzívnejšie, nedokázal zabrániť svojej fantázii, aby neodletela tam, kde bol jeho brat. Niekedy sa dokonca cítil vinný, že chcel odísť z otcovho domu, pretože by nemal: musel splniť očakávania, ktoré teraz spočívali len na ňom, jedinom synovi.

Možno bol pohltený týmito myšlienkami, keď pri návrate z dňa stráveného na poli počul hudbu a spev. Prekvapilo ho to a zavolal jedného z pomocníkov na farme, aby zistil, čo sa deje. „Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý“ (Lk 15, 27). Rozhorčený odmietol vstúpiť na hostinu. Až keď mu otec vyšiel v ústrety, otvoril svoje vnútro: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi“ (Lk 15, 29).

Otca zabolelo, že jeho syn nebol šťastný, že povinnosti otcovského domu prežíval legalisticky: „Poslúchal som, zaslúžim si odplatu“. Napriek všetkému ho za tento postoj nekritizuje a nevyčíta mu ho. Jednoducho odpovedá: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje“ (Lk 15, 31). „Slobodní nie sme tým, že sa emancipujeme od Otcovho domu,“ pripomína prelát Opus Dei, „ale tým, že prijmeme svoj stav detí“^[5]. Žiť slobodne v otcovskom dome je niečo oveľa väčšie ako akékoľvek vykŕmené teľa. Preto môžeme prosiť našu Matku, aby sme sa vedeli tešiť zo svojho stavu synov a vedeli sa vracať k Otcovi tak často, ako je to potrebné.

^[1] Benedikt XVI, Homília, 18-III-2007.

^[2] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 64.

^[3] František, Anjel Pána, 27-III-2022.

^[4] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 897.

^[5] Fernando Ocáriz, , List o slobode, 9-I-2018.