HOVORIŤ VEREJNE o svojej láske k človeku je nielen vonkajším prejavom tejto lásky, ale ju aj prehlbuje. Keď sa napríklad vzťah s ohľadom na možné manželstvo zverejní, znamená to, že láska medzi týmito dvoma ľuďmi sa začala stávať súčasťou identity človeka. Akoby sa tým hovorilo: „Ak ma poznáš, nevyhnutne poznáš aj osobu, ktorú milujem“. Alebo inak povedané: „ Nemôžeš ma skutočne poznať, ak nepoznáš osobu, ktorá mi zmenila život“.
Svätý Josemaría vždy učil, že apoštolát je „prebytkom vnútorného života“[1]. Ak je Ježiš najdôležitejšou osobou v našom živote, je logické, že Ho prirodzene dávame spoznať medzi svojimi blízkymi a priateľmi. Dalo by sa však povedať aj niečo podobné, ale naopak: vnútorný život sa prehlbuje prostredníctvom nášho apoštolského úsilia. Do tej miery, do akej zverejňujeme svoj osobný vzťah s Kristom, rastie aj naša láska k nemu, a tak sa náš vnútorný život stáva zrelším. Preto nám Ježiš hovorí: „Každého, kto ma vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi“ (Lk 12, 8). Sudcovský jazyk, ktorý Pán používa, zdôrazňuje túto myšlienku: ak budeme vždy konať ako svedkovia jeho lásky, ani On nebude váhať svedčiť za nás. Keď sa totiž láska prejavuje navonok, vzťah sa upevňuje a jeden je vždy pripravený prihovárať sa za druhého.
Preto, ako hlásal zakladateľ Opus Dei, život vo svätosti sa premieta do túžby dať poznať Krista ľuďom okolo nás: „Ďakuj Pánovi za tú neustálu nežnosť, otcovskú i materskú, s akou sa k tebe obracia. Ty, ktorý si vždy sníval o veľkých dobrodružstvách, si sa zapojil do jedného úžasného dobrodružstva…, ktoré ťa privedie k svätosti. Znova ti opakujem: poďakuj za to Bohu apoštolským životom“[2].
BYŤ SVEDKAMI Krista vo verejnom živote je povolanie, ktoré nás napĺňa radosťou. Túto skutočnosť môžu v našom živote sprevádzať naozaj komplikované momenty, najmä keď nás ľudia okolo nás môžu nútiť pochybovať o vlastnej identite, keď majú - sčasti - trochu odlišný životný štýl. Svätý Josemaría sa odvolával na túto obavu, ktorú mu vyjadril jeden študent, keď napísal: „Nebude moje prirodzené správanie v spohanštenom alebo pohanskom prostredí, na ktoré v živote narážam, robiť dojem vyumelkovanosti? — pýtaš sa ma. — Odpovedám ti: Bezpochyby tvoj život narazí na ten ich; no tento kontrast, ktorý je vlastne o tom, že potvrdzuješ svoju vieru skutkami, je práve tou prirodzenosťou, ktorú od teba vyžadujem“[3].
Je samozrejmé, že apoštolát sa nesnaží zasievať rozdelenie. Nemôžeme zabúdať, že pravda nášho náboženstva je založená na láske k jednej osobe: Ježišovi Kristovi. Vieme však aj to, že naše kresťanské svedectvo môže niekedy vzbudiť určité nepochopenie v našom okolí, pretože nasledovanie Krista je nasledovaním osoby, ktorá nenecháva ľudí ľahostajnými, a preto nie je bez úskalí ani pre nás. Keď teda žijeme svoje apoštolské povolanie autenticky, jasne vyjadrujeme, že Ježiš Kristus má v našom živote prednosť, najmä keď náš apoštolát znamená podstúpiť určité riziko. Niekedy napríklad určité správanie alebo názory na morálne otázky, ktoré vyplývajú z viery v Krista, môžu vzbudiť kritiku alebo smiech druhých, alebo nám môžu sťažiť rozhodnutie, a to môže viesť k pocitu určitej osamelosti, akoby nám nikto nerozumel. Práve v takýchto chvíľach je povzbudivé spomenúť si na Ježišov prísľub: „Každého, kto ma vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi“ (Lk 12, 8). Keď svedčíme o Kristovi, nikdy nie sme sami. V ňom môžeme nájsť náklonnosť, ktorá nám niekedy chýba v prostredí, ktoré nám nerozumie.
V týchto chvíľach najväčších ťažkostí nás svätý Josemaría vyzval, aby sme nezabúdali na naše Božie synovstvo: „Buď presvedčený, že ak chceš — akože Boh ťa počuje, miluje a sľubuje ti večnú slávu — pod ochranou všemohúcej ruky tvojho nebeského Otca sa môžeš stať statočným človekom, pripraveným všade vydať svedectvo o jeho láskyplnom pravom učení“[4].
„KEĎ VÁS BUDÚ vodiť do synagóg, pred úrady a vrchnosti, nestarajte sa, ako a čím sa budete brániť alebo čo budete hovoriť, lebo Duch Svätý vás v tú hodinu poučí, čo treba hovoriť“ (Lk 12, 11-12). Tieto Ježišove slová nám dávajú veľkú dôveru pre chvíle, keď vydávanie svedectva o našej viere môže byť ťažšie. To, samozrejme, neznižuje potrebu meditovať nad slovami, ktoré chceme použiť, alebo sa pýtať, čo sú naši poslucháči schopní pochopiť. To všetko však robíme v presvedčení, že je to Duch Svätý, kto vedie naše slová.
Pôsobenie Ducha Svätého nie je nejakou mágiou, akoby sme občas stratili kontrolu nad svojimi slovami a zrazu začali hovoriť proti svojej vôli. Duch Svätý je láska medzi Otcom a Synom. Preto do tej miery, do akej sa snažíme vždy zaobchádzať s Paraklétom, budeme zvyčajne schopní poznať aj to, čo Ježiš nosí vo svojom srdci, a budeme schopní to sprostredkovať všetkým okolo nás. Láska vždy spája srdcia tých, ktorí sa navzájom milujú, takže jeden dokáže vytušiť myšlienky a pocity toho druhého. Duch Svätý nám pomáha byť pravými zástupcami Krista v našich slovách a skutkoch, pretože poznáme vnútorné hnutia jeho milosrdného srdca.
„Prosme Pána, aby nám dal toto vedomie, že nemôžeme byť kresťanmi bez toho, aby sme nekráčali s Duchom Svätým, bez toho, aby sme nekonali s Duchom Svätým, bez toho, aby sme nenechali Ducha Svätého byť protagonistom nášho života“[5]. Žiadne stvorenie nesledovalo túto duchovnú cestu tak verne ako Panna Mária. Môžeme ju prosiť, aby nám darovala veľkú apoštolskú lásku k svojmu Synovi, ktorú posilňuje Duch Svätý.
[1] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 239.
[2] Svätý Josemaría, Brázda, bod 184.
[3] Svätý Josemaría, Cesta, bod 380.
[4] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 463.
[5] František, Homília, 30-IV-2019.