JEŽIŠ NEBOL tradičný učiteľ. Pozornosť svojich súčasníkov upútal slobodou, s akou konal, a autoritou, s akou učil. Na druhej strane vtedajší izraelskí učitelia boli puntičkárski, pokiaľ išlo o predpisy, ktorými žil izraelský ľud, až do takej miery, že učili kazuistiku, ktorá nie vždy rozlišovala podstatné od vedľajšieho. To sa niekedy stávalo zložitou vonkajšou príručkou, ktorú sa treba naučiť a dodržiavať. Ježišovo učenie má však iný tón: aj on bol pokračovateľom tradície, ktorú prijal izraelský ľud, ale jeho činnosť sa neobmedzovala len na plnenie vonkajších predpisov, ani to neučil svojich učeníkov, ale usiloval sa o obrátenie zvnútra človeka.
To spôsobilo, že mnohí boli napríklad prekvapení, keď si všimli, že ani on, ani jeho učeníci sa pri určitých príležitostiach nepostili. Kristus odpovedá obrazom doby: „Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi?“ (Mt 9, 15). Na svadbách v tých časoch mali dôverní priatelia ženícha za úlohu podporovať radostný tón hostiny. Dokonca zákon oslobodzoval priateľov ženícha od rôznych právnych povinností, ak neprispeli k radostnej atmosfére svadobnej hostiny. Týmto prirovnaním Ježiš naráža na seba ako na ženícha a na svojich učeníkov ako na priateľov ženícha. On priniesol na svet radosť zo spásy.
Boh chce naše šťastie a neprikazuje nám, aby sme sa od tohto cieľa odklonili. Je pravda, že práve preto, že ide o ambiciózny cieľ, bude nás to často stáť námahu; inokedy nebudeme rozumieť jeho cestám, čo môže znamenať aj utrpenie. Ale Božie nariadenia nás vedú k slobodnému a šťastnému životu. „Istý filozof povedal: Nechápem, ako sa dnes dá veriť, lebo tí, čo hovoria, že veria, majú tvár ako na pohrebe. Nesvedčia o radosti zo vzkriesenia Ježiša Krista. Je pravda, že je veľa kresťanov so smutnou tvárou... Ale Kristus vstal z mŕtvych! Kristus vás miluje! A vy nemáte radosť? Zamyslime sa nad tým a spýtajme sa sami seba: Som radostný, pretože Pán je mi blízko, pretože Pán ma miluje, pretože Pán ma vykúpil?“[1].
TENTO SVADOBNÝ OBRAZ je v Ježišových ústach aj príležitosťou na prorocké ohlásenie jeho smrti: „Prídu dni, keď im ženícha vezmú, a vtedy sa budú postiť“ (Mt 9, 15). Ženích vzatý na kríži, ktorý naplní srdcia učeníkov smútkom, je najplnším vyjadrením každého pôstu. V pôste aj v kríži je smútok a odriekanie; oboje je však preniknuté radosťou z plnenia Božej vôle a nádejou na nový život. Preto pôst nie je len odriekaním, nekončí sám v sebe, ale je zameraný na živenie sa Otcovou vôľou. Aj Ježiš povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4, 34). Toto odriekanie, tento počiatočný pohyb sebazaprenia, zabraňuje tomu, aby sa srdce pripútalo k osobnému pohodliu, a pomáha nám udržať si bdelú duchovnú vnímavosť, aby sme mohli objavovať Božie dobrá a tešiť sa z nich.
Na inom mieste Ježiš vyzýva ľudí, aby dávali almužnu, modlili sa a postili bez vedomia druhých, ale len pred tvárou Otca v nebi. To prekvapilo aj niektorých vtedajších poslucháčov, pretože v mnohých prípadoch robili tieto dobré skutky, aby si získali pozornosť druhých. Ježiš nám však pripomína, že hodnota skutkov nezávisí od toho, ako ich vidia druhí. V mnohých prípadoch bude Boh jediný, kto ocení modlitbu, obetu alebo gesto štedrosti. A to bude stačiť. „Tvoj úsmev,“ píše svätý Josemaría, „môže byť pre teba niekedy najlepším umŕtvovaním, ba dokonca najlepším pokáním: alter alterius onera portate (Gal 6, 2), neste si vzájomne bremená. Staraj o to, aby tvoja pomoc zostala nepovšimnutá, bez toho, aby ťa niekto chválil, bez toho, aby ju niekto videl, aby si nestratil svoje zásluhy pred Bohom“[2]. Týmto spôsobom, prechádzajúc nepozorovane, ako soľ, kresťan korení všetky prostredia, čím robí „všetko nadprirodzene príjemným a chutným“[3].
„ANI NOVÉ VÍNO nevlievajú do starých mechov, lebo mechy sa roztrhnú a aj víno vytečie, aj mechy sa zničia. Ale nové víno vlievajú do nových mechov, a tak sa oboje zachová“ (Mt 9, 17). Vínny mešec bol kožený vak. Keď sa vrecko vyčinilo, okolo kože sa použil šev, pričom v hrdle zostal len otvor, cez ktorý sa prelievala tekutina na uchovanie. Nové víno sa nalialo do mešca a nechalo sa usadiť. Ako víno kvasilo, kožené vrecko sa roztiahlo v dôsledku uvoľňovania plynov. Ak však bol vak na víno starý, stal sa tuhým a stratil svoju pružnosť. Ak by sa teda do stvrdnutého mešca nalialo nové víno, pri kvasení by sa mešec mohol roztrhnúť a mešec aj víno by sa stratili.
Ježiš vždy prináša nové víno. Týmto novým vínom je Duch Svätý, dobrá správa o vykúpení. A najjasnejším znakom prítomnosti Ducha Svätého v človeku je radosť. Nie náhodou chcel Ježiš začať svoj verejný život premenením vody na vynikajúce víno, a to v kontexte svadobnej hostiny. Kristus nás prišiel naplniť životom, ktorý rozveseľuje srdce, ako víno rozveseľuje hostinu. Toto nové víno však treba naliať do nových mešcov, ktorými sú naše srdcia. Preto Ježiš pripravuje srdcia svojich učeníkov, aby mohli pojať silu a novosť jeho božského života.
Učenie niektorých zákonníkov a farizejov Izraela s ich kazuistikou a len vonkajšou ostražitosťou slúži ako staré mešce. Nový život kresťana má vnútorný princíp, ktorý ho presahuje. Aby sa srdce naplnilo novým vínom, musí sa naučiť počúvať a byť poddajné Duchu Svätému, ktorý je zdrojom neustálej obnovy. Môžeme preto prosiť Pannu Máriu, aby nám dala srdce podobné jej, schopné byť otvorené novému vínu, ktorým je Boží život v nás.
[1] František, Anjel Pána, 13-XII-2020.
[2] Svätý Josemaría, A solas con Dios, bod 122.
[3] Ibid.