CIRKEV si zvyčajne pripomína svätých v deň ich odchodu do Neba, ktorý sa v počiatkoch kresťanstva často zhodoval s ich mučeníckou smrťou. Prípad svätého Jána Krstiteľa je však od prvých storočí výnimočný, keďže sa oslavovalo aj jeho narodenie, ktoré sa odohralo šesť mesiacov pred narodením Ježiša. Cirkev prostredníctvom Písma vždy chápala, že Krstiteľ bol naplnený Duchom Svätým už od materského lona (porov. Lk 1, 15), keď Mária, už s Pánom v lone, navštívila svoju sesternicu svätú Alžbetu.
V evanjeliu čítame o narodení a pomenovaní Jána Krstiteľa a tieto udalosti nás pozývajú uvažovať o Božom pláne, ktorý im predchádzal. „Pán ma povolal od lona, od života mojej matky spomínal mi meno“ (Iz 49, 1). Tieto slová proroka Izaiáša vyslovujú jednu z najhlbších skutočností ľudskej existencie: neobjavili sme sa na tejto zemi náhodou, ani nie sme len ďalším anonymným a nepodstatným exemplárom nášho druhu. Náš príchod do života je zároveň Božím povolaním, voľbou, ktorá sľubuje šťastie a poslanie. Stvoril nás takých, akí sme, s každou našou zvláštnosťou; vyslovil naše vlastné, osobné meno, chcel, aby sme boli jedineční a neopakovateľní. „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky,“ hovorí žalmista. „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem“ (Ž 139, 13-14).
„Boh od teba niečo chce, Boh na teba čaká (...). Pozýva ťa snívať, chce, aby si videl, že s tebou môže byť svet iný. Ale ak neurobíš všetko, čo je v tvojich silách, svet nebude iný“[1]. Svätý Josemaría vysvetlil, že na to, aby sme prijali svetlo nášho Pána a nechali ho osvetliť zmysel našej existencie, „je treba milovať, s pokorou si vedieť priznať našu potrebu byť spasení a spolu s Petrom vyznať: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života (...). Ak budeme naozaj takto konať, ak necháme do nášho srdca vstúpiť Božie slovo, budeme môcť právom zopakovať, že nekráčame v temnotách, pretože nad našimi úbohosťami a osobnými nedostatkami svieti Božie svetlo tak, ako slnko nad búrkou“[2].
„A TY, CHLAPČEK, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu“ (Lk 1, 76). Tieto Zachariášove slová, ktoré opakujeme v alelujovom verši pred evanjeliom, poukazujú na nerozlučné spojenie medzi povolaním a poslaním, medzi volaním a misiou. Veľkosť Jánovho povolania v skutočnosti spočíva v neopakovateľnom význame jeho poslania. „Najväčší z ľudí bol poslaný vydať svedectvo o tom, ktorý bol viac ako človek“[3], hovorí svätý Augustín. A Origenes dodáva ďalší aspekt Krstiteľovho povolania, ktorý siaha až do našich dní: „Jánovo tajomstvo sa vo svete realizuje aj dnes. Ktokoľvek je predurčený uveriť v Ježiša Krista, je potrebné, aby do jeho duše najprv vstúpil Jánov duch a sila, aby pripravil Pánovi dobre disponovaný ľud (Lk 1, 17) a aby vyrovnal cesty, narovnal chodníky (Lk 3, 5) drsného srdca. Nielen v tom čase sa vyrovnali cesty a vyrovnali chodníky, ale aj dnes Jánov duch a sila predchádza príchod Pána a Spasiteľa“[4].
Každý kresťan je tiež povolaný pokračovať v poslaní Jána Krstiteľa a pripravovať ľudí na stretnutie s Kristom: „Aké krásne je správanie Jána Krstiteľa!“, hovorí svätý Josemaría. „Aké čisté, aké šľachetné, aké nezištné! Jeho učeníci poznali Krista len z počutia a on ich viedol k dialógu s Majstrom; umožnil im, aby ho videli a jednali s ním; dal im príležitosť obdivovať zázraky, ktoré konal“[5]. Život svätého Jána Krstiteľa bol striedmy a kajúci, v súlade s posolstvom obrátenia, ktoré zdieľal. Jeho kázanie bolo nebojácnym ohlasovaním Božej pravdy, o ktorej vydával svedectvo až do svojej smrti. Podobne ako on, aj my sme povolaní prinášať Krista na miesta, kde sa odohráva náš život. S týmto cieľom, podobne ako Ján a jeho učeníci, upriamime svoj pohľad na Ježiša, aby sme naplnení jeho životom pozývali k tomu istému aj ľudí okolo nás.
KEĎ SA JÁN chystal ukončiť svoj život, povedal: „Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách“ (Sk 13, 25). Svätý Ján Krstiteľ je príkladom pokory a správneho úmyslu. Nikdy sa nesnažil svietiť vlastným svetlom, ohlasovať sa, využívať svoje povolanie na získanie významu či iných osobných výhod. „Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba“ (Jn 3, 27), vysvetlil niekoľkým svojim učeníkom, keď sa začali obávať, že jeho nasledovníkov začína ubúdať. „Táto moja radosť je úplná. On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 29-30), pokračoval. Apoštolát a obrátenie sŕdc sú Božou úlohou, na ktorej sme pokornými spolupracovníkmi. On je pánom ovocia a času. Podľa slov svätého Augustína si Ján vždy uvedomoval, že „on je hlas, ale Pán je Slovo, ktoré na počiatku už existovalo. Ján bol pominuteľným hlasom, Kristus bol od počiatku večným Slovom“[6].
Aj v našom apoštolskom živote musí Kristus rásť a naše ja sa musí zmenšovať. To si vyžaduje hlbokú pokoru, ako to vysvetlil svätý Josemaría: „Predstavujem si, že vy všetci si dávate predsavzatie byť veľmi pokorní. Takto sa vyhnete mnohým nepríjemnostiam v živote a budete ako listnatý strom; ale nie s lístím, ani s plodmi, ktoré sú márne, keď nemajú mäsitú a sladkú dužinu, nie sú ťažké a strom má konáre smerujúce nahor. Na druhej strane, keď sú plody zrelé, keď sú pevné, keď je dužina, ako som už povedal, sladká a príjemná na jazyku, vtedy sú konáre spustené, s pokorou (...). Prosme o to svätú Máriu, našu Matku, aby ste mali vždy na perách ako pôvabný kompliment adresovaný Panne, to zvolanie: Ancilla Domini!“[7], služobnica Pána.
[1] František, Príhovor, 30-VII-2016.
[2] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 45.
[3] Svätý Augustín, Kázeň 289.
[4] Origenes, Homílie o evanjeliu svätého Lukáša, 4.
[5] Svätý Josemaría, Listy 4, bod 21.
[6] Svätý Augustín, Kázeň 293.
[7] Svätý Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia, 27-XII-1972.