Iza takúto diagnózu vôbec nečakala. Nemocnica sa zrazu stala takmer jej druhým domovom. – Ožarovanie, rehabilitácia, rôzne vyšetrenia – v určitom období som tam chodila takmer každý deň. Zároveň som naďalej pracovala a v marci som uzavrela ročnú účtovnú závierku. A všetko sa podarilo – spomína.
Po šoku, akým bola správa o rakovine, ju upokojil fakt, že nemá metastázy, hoci išlo o III. stupeň, a pomoc, ktorú jej hneď ponúkli blízki a známi. – Zažila som, že Pán Boh pôsobí prostredníctvom ľudí. Podarilo sa zorganizovať tomografiu za dva dni, počas chemoterapie známe rodiny nosili mojej rodine jedlo, niekto niečo poradil. Božia dobrota sa takto vylievala zo všetkých strán – hovorí. Vzťahy s ostatnými chorými nadväzovala aj v nemocnici. – Choroba veľmi zbližuje a skracuje vzdialenosť – zdôrazňuje.
VZŤAHY S INÝMI CHORÝMI NADVIAZALA AJ V NEMOCNICI. – CHOROBA VEĽMI ZBLIŽUJE A SKRACUJE VZDIALENOSŤ
Počiatočnou výzvou bolo oznámiť rodine informácie o chorobe a o tom, čo s ňou súvisí. Jedna z priateliek, ktorá sa vyznala v pedagogike a psychológii, jej poradila, aby to nehovorila všetkým piatim deťom naraz, ale každému zvlášť – podľa veku. Najstarší teenager počul celú pravdu. – Nechcela som hovoriť „Určite to bude v poriadku“, lebo to nie je pravda. Bude to v poriadku v tom zmysle, že Pán Boh sa o túto situáciu postará, ale nevedela som, či to prežijem – spomína Iza. Na druhej strane jej niekoľkoročná dcéra sa dozvedela, že mama je chorá a vypadajú jej vlasy. S ostatnými tiež hovorila podľa toho, čo sú schopní pochopiť.
SNAŽILA SOM SA BYŤ VESELÁ A NEVYTVÁRAŤ V DOMÁCNOSTI SITUÁCIE, KTORÉ VYVOLÁVAJÚ STRACH
– Nestresovalo ma ani to, že by som mohla zomrieť, ale to, že deti sú malé – priznáva. Vtedy sa opierala o dôveru, že čokoľvek sa stane, Pán Boh zasiahne; čo neznamená, že bolesť a ťažkosti zmiznú. – Snažila som sa byť veselá a nevytvárať doma situácie, ktoré vyvolávajú strach – hovorí Iza. Niektoré dni preležala kvôli zlej nálade, oddychovala, háčkovala, niečo počúvala. Vždy sa však prezliekla z pyžama do denných šiat a ležala na gauči v spoločenskej miestnosti, aby sa neoddeľovala od rodiny. Navyše počas celej choroby neprestala pracovať. Pol roka pracovala výlučne na diaľku, z domu.
Ľahší kríž
Psychicky najťažšie je obdobie medzi diagnózou a začiatkom liečby – zdôrazňuje Iza. Akonáhle sa človek dostane do liečebného procesu, získa späť pocit väčšej aktívnosti. Diagnózu naopak sprevádza neistota.
– Práve v tomto ťažkom období som išla s mladšími deťmi do kina v jednom z elegantných nákupných centier. Vtedy ma ten lesk tak rozčuľoval. „Stojím nad hrobom a tu nejaké pozlátenia, pozlátka.“ Hneď po filme sme vyšli von a išli sme do útulnej cukrárne – spomína.
Iza nikdy nestratila dôveru v Boha. V ťažkých chvíľach, keď bolo ťažké sa na niečo sústrediť, vytrvalo opakovala krátke modlitby. Po diagnóze sa v duchu modlila: „Sláva Otcu i Synu, i Duchu Svätému“. Po operácii, keď sa ukázalo, že ju čaká ešte rok liečby, neustále opakovala: „Pane, Ty si dobrý, Ty si dobrý.“ Zároveň Iza zdôrazňuje, že modlitby a viera nevylučujú reakcie tela – strachy a silné emócie. – Otec Krzysztof Pałys hovoril, že „odvaha je strach, ktorý prešiel modlitbou“. Ak dôveruješ, neznamená to, že strach zmizne – poukazuje.
KEĎ BOLO ŤAŽKÉ SA NA NIEČO SÚSTREDIŤ, NEUSTÁLE OPAKOVALA KRÁTKE MODLITBY
V tejto ťažkej situácii Izu držala prax každodennej svätej omše, ktorú nezanechala ani počas chemoterapie. „Vyčerpaná“ sa cítila dokonca nie hneď po infúzii, ale o niekoľko dní neskôr, keď dostávala injekciu na zvýšenie počtu bielych krviniek. – Radšej som vstala ráno a išla na svätú omšu, aj keď som kňaza sotva videla, a potom som celý deň „ležala na gauči“. Trikrát tiež prijala pomazanie chorých. Kňazi jej poradili, aby prijala túto sviatosť pred chemoterapiou, potom pred operáciou a 11. februára vo farnosti – v deň chorých. Sviatosti boli nepochybne zdrojom sily. Okrem toho sa za Izu modlilo veľa ľudí, obetovali sa za ňu sväté omše, jej rodičia vkladali za ňu úmysly v Gidlach.
Ize sa vybavila veta, ktorú prečítala v knihe „Vyhňa“ sv. Josemaría Escrivá: „Teraz, keď je kríž vážny, ťažký, Ježiš všetko napravuje tak, že nás napĺňa pokojom: stáva sa naším Cyrenejčanom, aby sa toto bremeno ukázalo ako ľahké. Povedz mu teda s dôverou: Pane, čo je to za kríž? Kríž bez kríža! Teraz už viem, že sa musím zveriť Tebe. Preto odteraz, s Tvojou pomocou, také budú všetky moje kríže.“ – To je kľúč – hovorí. Keď človek prijme, akceptuje situáciu, kríž sa stáva ľahším ako ten, ktorý odmieta.
KEĎ SA SITUÁCIA PRIJÍMA A AKCEPTOVA, KRÍŽ SA STÁVA ĽAHŠÍM NEŽ TEN, KTORÝ SA ODMÍTA
Iza v tejto chvíli neočakáva odpoveď, načo to všetko slúžilo, ale určite to malo nejaký zmysel. – To sa možno dozvieme až na druhej strane – zamýšľa sa. Zdôrazňuje, že – okrem odčinenia voči Bohu – má veľa veľkých úmyslov. Bolestivé chvíle liečby obetovala Bohu práve v rôznych úmysloch. Jej príbeh ukazuje, že čas boja s chorobou je aj časom vnútorných zápasov. Silu na boj jej vtedy dodáva pomoc iných ľudí a dôvera v Boha.
Článok – v rozšírenej verzii – vyšiel v týždenníku Idziemy č. 06/2026.