Šport je v mnohých ohľadoch metaforou duchovného života. Svätý Pavol povzbudzoval prvých kresťanov, aby takto usilovali o svätosť, pričom použil toto prirovnanie: „Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili. A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný“ (1 Kor 9, 24–25).

Osobitnú silu nadobúdajú tieto slová svätého Josemaríu: „Asketický boj nie je niečím negatívnym, a preto odpudzujúcim; naopak, je radostným súhlasom. Je ako šport. Dobrý športovec nebojuje preto, aby dosiahol jedno víťazstvo a ešte k tomu hneď na prvý pokus. Pripravuje sa a trénuje dlhý čas, vážne a s dôverou: pokúša sa vždy znovu a znovu a hoci na prvýkrát nemá úspech, nevzdáva sa, až kým prekážku nezdolá“ (Vyhňa, bod 169).

Pri príležitosti zimných olympijských a paralympijských hier v Taliansku pápež zverejnil list, ktorý teraz uvádzame v plnom znení. Opierajúc sa o odkaz svätých, ako sú Tomáš Akvinský či Ján Bosco, Lev XIV. predstavuje šport ako cestu k jednote života, ktorá spája „telo, vzťahy a vnútorný život“. Pápež nám pripomína, že v tomto zmysle smeruje tréning duše a tela vždy k tomu istému cieľu.

List „Život v hojnosti“ o hodnote športu

Drahí bratia a sestry:

Pri príležitosti osláv XXV. zimných olympijských hier, ktoré sa budú konať v Miláne a Cortine d’Ampezzo od 6. do 22. februára tohto roku, a XIV. paralympijských hier, ktoré sa budú konať v tých istých mestách od 6. do 15. marca, by som chcel pozdraviť a vyjadriť najlepšie želania všetkým, ktorí sú priamo zapojení do týchto podujatí, a zároveň využiť túto príležitosť na zamyslenie určené všetkým. Športová činnosť, ako vieme, môže mať profesionálny charakter s najvyššou mierou špecializácie; v tejto podobe zodpovedá povolaniu len máloktorých, hoci vzbudzuje obdiv a nadšenie v srdciach mnohých, ktorí žijú v rytme víťazstiev či porážok športovcov. Šport je však bežnou činnosťou, otvorenou pre všetkých a prospešnou pre telo i ducha, a to do takej miery, že predstavuje univerzálny prejav toho, čo je ľudské.

Šport a budovanie pokoja

Pri príležitosti predchádzajúcich olympijských hier moji predchodcovia zdôraznili, akú dôležitú úlohu môže šport zohrávať v prospech ľudstva, najmä pri presadzovaní pokoja. Napríklad svätý Ján Pavol II., keď v roku 1984 oslovoval mladých športovcov z celého sveta, citoval Olympijskú chartu[1], ktorá považuje šport za faktor, ktorý si vyžaduje „ducha lepšieho vzájomného porozumenia a priateľstva, čím prispieva k budovaniu lepšieho a pokojnejšieho sveta“. Účastníkov povzbudil týmito slovami: „Nech sú vaše stretnutia symbolickým znamením pre celú spoločnosť a predzvesťou tej novej éry, v ktorej ‚žiadny národ nezdvihne meč proti inému‘ (Iz 2, 4)“[2].

V tomto duchu sa nesie aj olympijské prímerie, ktoré v starovekom Grécku predstavovalo dohodu zameranú na pozastavenie nepriateľských akcií pred, počas a po olympijských hrách, aby športovci a diváci mohli voľne cestovať a súťaže sa mohli konať bez prerušenia. Inštitúcia olympijského prímeria vychádza z presvedčenia, že účasť na regulovaných súťažiach (agones) predstavuje individuálnu i kolektívnu cestu k cnosti a dokonalosti (aretē). Keď sa šport praktizuje v tomto duchu a za týchto podmienok, podporuje sa dozrievanie spoločenskej súdržnosti a spoločného dobra.

Vojna, naopak, vzniká z radikalizácie nesúhlasu a odmietania vzájomnej spolupráce. Súper je vtedy považovaný za smrteľného nepriateľa, ktorého treba izolovať a, ak je to možné, eliminovať. Tragické dôkazy tejto kultúry smrti máme pred očami – predčasne ukončené životy, zničené sny, traumy tých, čo prežili, zničené mestá – akoby sa ľudské spolunažívanie povrchne zredukovalo na scénu z videohry. To nám však nesmie nikdy zabrániť v tom, aby sme nezabudli, že agresivita, násilie a vojna sú vždy „porážkou ľudstva“[3].

Medzinárodný olympijský výbor a Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov v poslednej dobe správne opäť navrhli olympijské prímerie. Vo svete, ktorý túži po mieri, potrebujeme nástroje, ktoré „skoncujú s aroganciou, demonštráciou sily a nezáujmom o právo“[4]. Pri príležitosti nadchádzajúcich zimných olympijských a paralympijských hier dôrazne vyzývam všetky národy, aby znovu objavili a rešpektovali tento nástroj nádeje, ktorým je olympijské prímerie, symbol a proroctvo zmiereného sveta.

Formačná hodnota športu

„Prišiel som, aby ovce mali život a mali ho v hojnosti“ (Jn 10, 10). Tieto Ježišove slová nám pomáhajú pochopiť záujem Cirkvi o šport a spôsob, akým sa k nemu kresťan stavia. Ježiš vždy kládol ľudí do stredu, staral sa o nich a pre každého z nich si želal plnosť života. Preto, ako uviedol svätý Ján Pavol II., ľudská osoba „je prvou cestou, ktorou sa Cirkev musí uberať pri plnení svojho poslania“[5]. Podľa kresťanského pohľadu musí teda človek vždy zostať v strede športu vo všetkých jeho prejavoch, aj v tých, ktoré sa vyznačujú súťaživosťou a profesionálnosťou.

V tomto svetle môžeme v spisoch svätého Pavla, známeho ako Apoštol národov, nájsť pevný základ tohto vedomia. V čase, keď písal, mali Gréci už dávno svoje atletické tradície. Napríklad mesto Korint sponzorovalo istmické hry každé dva roky už od 6. storočia pred Kr.; preto sa Pavol vo svojom liste Korinťanom uchýlil k športovým obrazom, aby ich uviedol do kresťanského života: „Neviete,“ píše, „že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili. A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný“ (1 Kor 9, 24–25).

V nadväznosti na Pavlovu tradíciu mnohí kresťanskí autori používali športové obrazy ako metafory na opis dynamiky duchovného života; a to nás dodnes vedie k zamysleniu sa nad hlbokou jednotou medzi rôznymi rozmermi ľudskej bytosti. Hoci v minulosti nechýbali kresťanské spisy – ovplyvnené dualistickými filozofiami –, ktoré mali skôr negatívny pohľad na telo, hlavná niť kresťanskej teológie zdôrazňovala dobrotu hmotného sveta a potvrdzovala, že človek je jednotou tela, duše a ducha. Teológovia staroveku a stredoveku totiž dôrazne odmietali gnostické a manichejské doktríny práve preto, že tieto považovali hmotný svet a ľudské telo za vnútorne zlé. Podľa týchto predstáv by cieľom duchovného života bolo oslobodiť sa od sveta a od tela. Naopak, kresťanskí teológovia sa odvolávali na základné presvedčenia viery: na dobrotu sveta stvoreného Bohom, na skutočnosť, že Slovo sa stalo telom, a na vzkriesenie človeka v harmónii tela a duše.

Toto pozitívne chápanie fyzickej reality podporilo rozvoj kultúry, v ktorej bolo telo spolu s duchom plne zapojené do náboženských praktík: do pútí, sprievodov, sakrálnych hier, sviatostí a modlitby, ktorá využíva obrazy, sochy a rôzne formy stvárnenia.

S upevňovaním kresťanstva v Rímskej ríši začali športové podujatia typické pre rímsku kultúru – najmä zápasy gladiátorov – postupne strácať spoločenský význam. Stredovek však bol poznačený vznikom nových foriem športovej činnosti, ako boli rytierske turnaje, na ktoré Cirkev sústredila svoju etickú pozornosť a prispela aj k ich interpretácii v kresťanskom duchu, o čom svedčí kázanie opáta svätého Bernarda z Clairvaux.

V tom istom období Cirkev uznala formačnú hodnotu športu, a to aj vďaka príspevku osobností, ako boli Hugo zo Svätého Viktora a svätý Tomáš Akvinský. Hugo vo svojom diele Didascalicon zdôraznil dôležitosť gymnastických činností v učebných osnovách, čím prispel k formovaniu stredovekého vzdelávacieho systému[6].

Úvahy svätého Tomáša Akvinského o hre a fyzickej aktivite kládli do popredia „umiernenosť“ ako základný prvok cnostného života. Podľa Tomáša sa táto umiernenosť netýka len práce alebo činností považovaných za vážne, ale vyžaduje si aj čas na hru a odpočinok. Akvinský píše: „Existuje autorita svätého Augustína, ktorý hovorí (…): Chcem, aby si bol k sebe zhovievavý, lebo je vhodné, aby múdry človek z času na čas uvoľnil prísnosť svojho nasadenia vo veciach, ktoré musí robiť. Toto uvoľnenie ducha vo vzťahu k veciam, ktoré treba urobiť, sa dosahuje prostredníctvom slov a činností slúžiacich na oddych. Preto je vhodné, aby sa k nim múdry a cnostný človek občas uchýlil“[7]. Tomáš uznáva, že ľudia sa hrajú, pretože hra je zdrojom potešenia, a preto ju praktizujú samu o sebe. V odpovedi na námietku, podľa ktorej musí byť cnostný čin zameraný na nejaký cieľ, poznamenáva, že „hravé činy nie sú zamerané na žiadny vonkajší cieľ, ale na dobro toho, kto sa hrá, pretože sú mu príjemné alebo mu poskytujú oddych“[8]. Táto „etika hry“, ktorú vypracoval svätý Tomáš Akvinský, mala značný vplyv na kázanie a výchovu.

Šport, škola života a súčasný Areopág

V tejto dlhej tradícii sa nachádzal humanista Michel de Montaigne, keď v eseji o výchove napísal: „Nevychováva sa duša, ani sa nevychováva telo; vychováva sa človek: netreba ho deliť na dve časti“[9]. Toto je dôvod, ktorý uvádza na zdôvodnenie zaradenia telesnej výchovy a športu do školského dňa. Tieto zásady sa uplatňovali v jezuitských školách, podložené spismi svätého Ignáca z Loyoly, najmä Konštitúciami Spoločnosti Ježišovej a Ratio Studiorum[10].

V tomto kontexte sa začleňujú aj diela veľkých pedagógov, od svätého Filipa Neriho po svätého Jána Bosca. Ten prostredníctvom podpory oratórií vytvoril výnimočný most medzi Cirkvou a novými generáciami, pričom zo športu urobil aj priestor pre evanjelizáciu[11]. V tejto súvislosti možno spomenúť aj encykliku Rerum novarum (1891) pápeža Leva XIII., ktorá podnietila vznik mnohých katolíckych športových združení, čím na pastoračnej úrovni reagovala na meniace sa požiadavky moderného života – stačí si spomenúť na podmienky robotníkov po priemyselnej revolúcii – a na nové vznikajúce zvyky[12].

Na prelome 19. a 20. storočia sa šport stal kolektívnym fenoménom. Okrem toho vznikli Olympijské hry modernej éry (1896). Laici aj duchovní venovali tejto skutočnosti pozornosť a systematicky sa ňou zaoberali. Od pontifikátu svätého Pia X. (1903–1914) sa zaznamenáva rastúci záujem o šport, o čom svedčia početné pápežské vyhlásenia. V nich katolícka cirkev prostredníctvom hlasu pápežov navrhla víziu športu zameranú na dôstojnosť ľudskej osoby, na jej všestranný rozvoj, na jej výchovu a na jej vzťahy s ostatnými, čím zdôraznila jeho univerzálnu hodnotu ako nástroja na podporu hodnôt, akými sú bratstvo, solidarita a pokoj. Symbolická je otázka, ktorú položil ctihodný Pius XII. v prejave adresovanom talianskym športovcom v roku 1945: „Ako by sa Cirkev mohla nezaujímať [o šport]?“[13].

Druhý vatikánsky koncil vyjadril svoje kladné hodnotenie športu v širšom kontexte kultúry a odporučil, aby sa „voľný čas vhodne využíval na rozptýlenie mysle a na posilnenie zdravia ducha i tela, […] prostredníctvom cvičenia a športových podujatí, ktoré pomáhajú zachovať duchovnú rovnováhu aj v spoločenstve a nadviazať bratské vzťahy medzi ľuďmi všetkých tried, národov a rás“[14]. Vďaka čítaniu znamení doby sa teda zvýšilo cirkevné povedomie o dôležitosti športovej činnosti. Koncil znamenal rozkvet v tejto oblasti; rozvinula sa úvaha o športe vo vzťahu k životu viery a množstvo pastoračných skúseností v športovej oblasti odhalilo v nasledujúcich desaťročiach svoju tvorivú silu. Aj Dikastériá Svätej stolice podporili hodnotné iniciatívy v dialógu s touto ľudskou oblasťou[15].

Veľmi významné boli dve jubileá športu, ktoré slávil svätý Ján Pavol II.: prvé 12. apríla 1984 v Roku vykúpenia; druhé 29. októbra 2000 na Olympijskom štadióne v Ríme. V tomto duchu sa niesol aj Jubilejný rok 2025, ktorý výslovne zdôraznil kultúrnu, výchovnú a symbolickú hodnotu športu ako univerzálneho ľudského jazyka stretnutia a nádeje. Táto perspektíva podnietila rozhodnutie usporiadať vo Vatikáne Giro d’Italia, veľké cyklistické preteky, ktoré sú nielen športovou udalosťou, ale aj ľudovým príbehom schopným prekonávať územia, generácie a sociálne rozdiely a oslovovať srdce ľudskej komunity na ceste.

Aj mimo miest s najstaršou kresťanskou tradíciou sa zdá byť zrejmé, že šport je široko prítomný v kultúrach, o ktorých máme svedectvo. Dokonca aj tie, ktoré sú tradične ústne, zanechali stopy v podobe ihrísk, športových náradí, ako aj obrazov či sôch spojených s ich športovými praktikami. Je teda veľa čo sa naučiť aj zo športových tradícií domorodých kultúr, afrických a ázijských krajín, Ameriky a ďalších regiónov sveta.

Šport aj dnes naďalej zohráva významnú úlohu vo väčšine kultúr. Ponúka výnimočný priestor pre vzťahy a dialóg s našimi bratmi a sestrami, ktorí patria k iným náboženským tradíciám, ako aj s tými, ktorí sa so žiadnou z nich nestotožňujú.

Šport a rozvoj osobnosti

Niektorí odborníci v oblasti spoločenských vied nám môžu pomôcť lepšie pochopiť ľudský a kultúrny význam športu a tým aj jeho duchovný význam. Relevantným príkladom sú výskumy týkajúce sa takzvaného „flow experience“ (alebo „toku“) v športe a v iných oblastiach kultúry[16]. Tento zážitok sa zvyčajne vyskytuje u ľudí zapojených do činnosti, ktorá vyžaduje sústredenie a zručnosť, keď úroveň náročnosti zodpovedá alebo mierne prevyšuje už dosiahnutú úroveň. Zamyslime sa napríklad nad dlhou výmenou v tenise; dôvodom, prečo je to jedna z najzábavnejších častí zápasu, je to, že každý hráč tlačí druhého až na hranicu jeho vlastnej úrovne zručností. Tento zážitok je povzbudzujúci a obaja hráči sa navzájom motivujú k zlepšovaniu; to platí rovnako pre dvoch desaťročných chlapcov, ako aj pre dvoch profesionálnych šampiónov.

Mnohé výskumy potvrdili, že ľudí nemotivujú len peniaze alebo sláva, ale môžu zažívať radosť a vnútorné uspokojenie z činností, ktoré vykonávajú, t. j. tým, že ich vykonávajú a oceňujú ich pre ich vlastnú hodnotu. Zvlášť sa zistilo, že ľudia prežívajú radosť, keď sa plne venujú nejakej činnosti alebo vzťahu a prekonávajú svoju doterajšiu úroveň akýmsi postupným vývojom. Takáto dynamika podporuje celkový rast človeka.

Okrem toho počas športového zážitku človek často úplne sústredí svoju pozornosť na to, čo robí. Dochádza k splynutiu činnosti a vedomia do takej miery, že nezostáva priestor na výslovnú pozornosť zameranú na seba samého. V tomto zmysle tento zážitok prerušuje tendenciu k egocentrizmu. Zároveň ľudia opisujú pocit spojenia so svojím okolím. V kolektívnych športoch sa to zvyčajne prežíva ako puto alebo jednota so spoluhráčmi; hráč už nie je uzavretý do seba, lebo je súčasťou skupiny, ktorá smeruje k spoločnému cieľu. Pápež František viackrát zdôraznil tento aspekt, keď povzbudzoval mladých športovcov, aby boli tímovými hráčmi. Napríklad povedal: „Rozvíjajte tímovú hru, hru v tíme. Byť členom športového klubu znamená odmietnuť akúkoľvek formu egoizmu a izolácie; je to príležitosť stretávať sa a byť s ostatnými, vzájomne si pomáhať, súťažiť vo vzájomnej úcte a rásť v bratstve“[17].

Keď tímové športy nie sú znečistené kultom zisku, mladí ľudia „vstupujú do hry“ vo vzťahu k niečomu, čo je pre nich oveľa dôležitejšie. Ide o úžasnú výchovnú príležitosť. Nie vždy je ľahké rozpoznať vlastné schopnosti alebo pochopiť, ako môžu byť užitočné pre tím. Navyše spolupráca s rovesníkmi so sebou niekedy prináša potrebu čeliť konfliktom a zvládať frustrácie a neúspechy. Je tiež potrebné naučiť sa odpúšťať (porov. Mt 18, 21–22). Takto sa formujú základné osobné, kresťanské a občianske cnosti.

Tréneri zohrávajú kľúčovú úlohu pri vytváraní prostredia, v ktorom sa táto dynamika môže prežívať, a sprevádzajú hráčov práve prostredníctvom nej. Vzhľadom na zložitosť ľudskej povahy je veľkou pomocou, keď je tréner inšpirovaný duchovnými hodnotami. Existuje mnoho takýchto trénerov, a to nielen v kresťanských spoločenstvách a iných vzdelávacích prostrediach, ale aj na súťažnej úrovni a v rámci profesionálnej elity. Často opisujú kultúru tímu ako kultúru založenú na láske, ktorá rešpektuje a podporuje každého človeka a povzbudzuje ho, aby pre dobro skupiny prejavil to najlepšie zo seba. Keď je mladý človek súčasťou takéhoto tímu, naučí sa niečo podstatné o tom, čo znamená byť človekom a rásť. Vskutku, „len spoločne sa skutočne stávame sami sebou. Len v láske sa prehlbuje naše vnútro a posilňuje naša identita“[18].

Ak rozšírime pohľad ešte ďalej, je dôležité si uvedomiť, že práve preto, že šport je zdrojom radosti a podporuje osobný rozvoj a spoločenské vzťahy, mal by byť prístupný všetkým ľuďom, ktorí ho chcú vykonávať. V niektorých spoločnostiach, ktoré sa považujú za pokrokové, kde je šport organizovaný podľa princípu „zaplať a hraj“, si deti z chudobnejších rodín a komunít nemôžu dovoliť účastnícke poplatky a sú tak vylúčené. V iných spoločnostiach nie je dievčatám a ženám dovolené venovať sa športu. Niekedy aj v rámci formácie pre náboženský život, najmä u žien, pretrvávajú nedôvera a obavy voči fyzickej a športovej aktivite. Je preto potrebné usilovať sa o to, aby bol šport prístupný všetkým. To je veľmi dôležité pre rozvoj osobnosti. Potvrdili mi to dojímavé svedectvá členov Olympijského tímu utečencov alebo účastníkov Paralympiády, Špeciálnych olympiád a Majstrovstiev sveta v pouličnom futbale. Ako sme videli, skutočné hodnoty športu prirodzene vedú k solidarite a inklúzii.

Riziká, ktoré ohrozujú športové hodnoty

Po tom, čo sme sa zamysleli nad tým, ako šport prispieva k rozvoju ľudí a podporuje spoločné dobro, musíme teraz poukázať na dynamiku, ktorá môže tieto výsledky ohroziť. Deje sa tak predovšetkým v dôsledku formy „korupcie“, ktorá je zrejmá pre všetkých. V mnohých spoločnostiach je šport úzko prepojený s ekonomikou a financiami. Je zrejmé, že peniaze sú potrebné na udržanie športových aktivít podporovaných verejnými inštitúciami, ďalšími občianskymi organizáciami a vzdelávacími inštitúciami, ako aj súkromnými inštitúciami na súťažnej a profesionálnej úrovni. Problémy nastávajú vtedy, keď sa biznis stane hlavnou alebo výhradnou motiváciou; v takom prípade už rozhodnutia nie sú motivované dôstojnosťou ľudí, ani tým, čo prospieva blahu športovca a jeho celkovému rozvoju či rozvoju spoločenstva.

Keď sa usilujeme o maximalizáciu zisku, preceňujeme to, čo sa dá zmerať alebo kvantifikovať, na úkor ľudských rozmerov neoceniteľného významu: „počíta sa len to, čo sa dá spočítať“. Táto mentalita preniká do športu, keď sa pozornosť obsesívne sústreďuje na dosiahnuté výsledky a na sumy peňazí, ktoré možno získať z víťazstva. V mnohých prípadoch, dokonca aj na amatérskej úrovni, trhové požiadavky a hodnoty zatienili iné ľudské hodnoty športu, ktoré si naopak zaslúžia ochranu.

Pápež František upozornil na negatívne dôsledky, ktoré táto dynamika môže mať na športovcov, keď uviedol: „Keď sa šport posudzuje výlučne podľa ekonomických parametrov alebo snahy o víťazstvo za každú cenu, hrozí nebezpečenstvo, že športovci budú zredukovaní na obyčajný lukratívny tovar. Samotní športovci sa dostávajú do mechanizmu, ktorý ich strháva, strácajú skutočný zmysel svojej činnosti, tú radosť zo hry, ktorá ich priťahovala už ako deti a ktorá ich podnietila k toľkým obetiam, aby sa stali šampiónmi. Šport je harmónia, ale ak prevládne neprimeraná túžba po peniazoch a úspechu, táto harmónia sa naruší“[19].

Aj špičkoví a profesionálni športovci, keď sa ekonomický záujem stane hlavným alebo výlučným cieľom, riskujú, že sa sústredia len na seba samých a na výkon, čím oslabujú komunitný rozmer hry a zrádzajú jej spoločenský a občiansky rozmer. Šport je naopak činnosťou, ktorá má hodnoty zdieľané všetkými, ktorí sa na ňom podieľajú, a je schopná humanizovať spolunažívanie aj v ťažkých situáciách. Naopak, neprimeraná pozornosť venovaná peniazom sústreďuje pohľad výslovne a redukčne na seba samého. Aj v tomto prípade platí Ježišovo príslovie: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom“ (Mt 6, 24).

Osobitné nebezpečenstvo vzniká vtedy, keď sa ekonomické výhody vyplývajúce zo športového úspechu považujú za dôležitejšie ako vnútorná hodnota účasti; diktatúra výkonu môže viesť k užívaniu dopingových látok a iným formám podvodu a môže spôsobiť, že hráči kolektívnych športov sa viac sústredia na svoje vlastné ekonomické blaho než na vernosť svojej disciplíne. Keď sa finančné stimuly stanú jediným kritériom, môže sa stať, že jednotlivci aj tímy podľahnú korupcii a vplyvu hazardného priemyslu. Tieto rôzne formy podvodu nielenže kazia samotné športové aktivity, ale prispievajú aj k sklamaniu širokej verejnosti a podkopávajú pozitívny prínos športu pre spoločnosť ako celok.

Súťaženie a kultúra stretávania sa

Ak rozšírime pohľad na úroveň športových súťaží, aj tie môžu zohrávať dôležitú úlohu pri posilňovaní jednoty medzi ľuďmi. Je zaujímavé, že slovo „súťaž“ (competición) pochádza z dvoch latinských koreňov: cum — „spolu“ — a petere — „žiadať/prosiť“. V súťaži teda možno povedať, že dve osoby alebo dva tímy spoločne hľadajú excelentnosť. Nie sú smrteľnými nepriateľmi. A v čase pred súťažou alebo po nej sa zvyčajne naskytuje príležitosť stretnúť sa a spoznať sa.

Práve preto športová súťaž, ak je autentická, predpokladá spoločnú etickú dohodu: lojálne dodržiavanie pravidiel a rešpektovanie autentickosti súboja. Odmietnutie dopingu a akejkoľvek formy korupcie je napríklad nielen disciplinárnou záležitosťou, ale zasahuje do samotného srdca športu. Umelé ovplyvňovanie výkonu alebo kupovanie výsledku znamená narušenie dimenzie cum-petere, čím sa spoločné úsilie o dosiahnutie dokonalosti mení na individuálne alebo čiastočné vynútenie.

Skutočný šport naopak vychováva k vyrovnanému vzťahu k limitom a pravidlám. Limit je prahom života; je to to, čo dáva úsiliu zmysel, pokroku zrozumiteľnosť a zásluhám rozpoznateľnosť. Pravidlo je spoločnou „gramatikou“, ktorá samotnú hru umožňuje. Bez pravidiel nie je súťaž ani stretnutie, ale len chaos alebo násilie. Prijatie hraníc vlastného tela, času a úsilia a dodržiavanie spoločných pravidiel znamená uznať, že úspechy pramenia z disciplíny, vytrvalosti a lojality.

V tomto zmysle ponúka šport aj dôležitú lekciu, ktorá presahuje hranice ihriska; učí, že je možné usilovať sa o maximum bez popierania vlastnej krehkosti, že je možné zvíťaziť bez ponižovania, že je možné prehrať bez toho, aby sme ako ľudia boli porazení. Spravodlivá súťaž tak chráni hlboko ľudský a spoločenský rozmer; neoddeľuje, ale spája; nekladie výsledok na prvé miesto, ale oceňuje cestu; neuznáva výkon za boha, ale uznáva dôstojnosť hráča.

Spravodlivá súťaž a kultúra stretnutia sa netýkajú len hráčov, ale aj divákov a fanúšikov. Pocit príslušnosti k vlastnému tímu môže byť veľmi významným prvkom identity mnohých fanúšikov; zdieľajú radosti a sklamania svojich hrdinov a nachádzajú pocit spoločenstva s ostatnými fanúšikmi. To je vo všeobecnosti pozitívny faktor v spoločnosti, zdroj priateľskej rivality a žartovných narážok, ale môže sa stať problematickým, keď sa premení na formu polarizácie vedúcu k verbálnemu a fyzickému násiliu. V takom prípade sa fandovanie z prejavu podpory a účasti mení na fanatizmus; štadión sa stáva skôr miestom konfrontácie ako stretnutia. V takomto prípade šport nespája, ale rozdeľuje; nevychováva, ale skôr demoralizuje, pretože redukuje osobnú identitu na slepú a konfrontačnú príslušnosť. To je obzvlášť znepokojujúce, keď sa fandovanie spája s inými formami politickej, sociálnej a náboženskej diskriminácie a nepriamo sa využíva na vyjadrenie hlbších foriem nevraživosti a nenávisti.

Predovšetkým medzinárodné súťaže ponúkajú výnimočnú príležitosť zažiť našu spoločnú ľudskosť v bohatstve jej rozmanitostí. V skutočnosti je na slávnostnom otvorení a záverečných ceremóniách Olympijských hier niečo hlboko dojímavé, keď vidíme športovcov pochodovať s národnými vlajkami a v tradičných krojoch svojich krajín. Takéto zážitky nás môžu inšpirovať a pripomenúť nám, že sme povolaní tvoriť jednu ľudskú rodinu. Hodnoty, ktoré šport presadzuje – ako sú lojalita, zdieľanie, ústretovosť, dialóg a dôvera v druhých – sú spoločné pre každého človeka, bez ohľadu na etnický pôvod, kultúru a náboženstvo[20].

Šport, vzťahy a rozlišovanie

Šport vzniká ako vzťahová skúsenosť; spája telá a prostredníctvom tiel aj príbehy, odlišnosti a príslušnosti. Spoločný tréning, férová súťaž, zdieľanie úsilia a radosti zo hry podporujú stretávanie sa a budujú väzby, ktoré prekonávajú sociálne, kultúrne a jazykové bariéry. V tomto zmysle je šport silným katalyzátorom sociálnych vzťahov, ktorý vytvára spoločenstvo, vychováva k dodržiavaniu spoločných pravidiel a učí, že žiadny výsledok nie je plodom osamelého úsilia. Avšak práve preto, že šport vyvoláva hlboké vášne, má aj svoje obmedzenia.

Výchovný význam športu sa osobitne prejavuje vo vzťahu medzi víťazstvom a porážkou. Víťaziť neznamená len zvíťaziť, ale uznať hodnotu prekonanej cesty, disciplíny a spoločného úsilia. Prehra zase nie je rovnaká ako zlyhanie človeka, ale môže sa stať školou pravdy a pokory. Šport tak vychováva k hlbšiemu pochopeniu života, v ktorom úspech nikdy nie je definitívny a pád nikdy nemá posledné slovo. Prijať prehru bez zúfalstva a víťazstvo bez arogancie znamená naučiť sa žiť realitu so zrelosťou, uznávajúc vlastné limity aj vlastné možnosti.

Nie je navyše prekvapujúce, že šport je obklopený takmer náboženskou funkciou. Štadióny sa vnímajú ako sekulárne katedrály, zápasy ako kolektívne liturgie a športovci ako spasiteľské postavy. Táto sakralizácia odhaľuje skutočnú potrebu zmyslu a spoločenstva, ale hrozí, že vyprázdni tak šport, ako aj duchovný rozmer existencie. Keď sa šport snaží nahradiť náboženstvo, stráca svoj charakter hry a služby životu, stáva sa absolútnym, totalizujúcim, neschopným relativizovať sám seba.

V tomto kontexte sa objavuje aj nebezpečenstvo narcizmu, ktorý dnes preniká celou športovou kultúrou. Športovec môže ostať upútaný na zrkadlo vlastného silného tela, vlastného úspechu meraného viditeľnosťou a uznaním. Kult imidžu a výkonu, zosilnený sociálnymi sieťami a digitálnymi platformami, hrozí rozdrobením človeka, oddelením tela od mysle a ducha. Je naliehavé opätovne potvrdiť komplexnú starostlivosť o ľudskú osobu, v ktorej sa fyzická pohoda neoddeľuje od vnútornej rovnováhy, etickej zodpovednosti a otvorenosti voči druhým. Je potrebné znovu objaviť osobnosti, ktoré spojili športovú vášeň, sociálnu citlivosť a svätosť. Z mnohých príkladov, ktoré by som mohol spomenúť, chcem pripomenúť svätého Piera Giorgia Frassatiho (1901–1925), mladého Turínčana, ktorý dokonale spájal vieru, modlitbu, sociálne angažovanie a šport. Pier Giorgio bol nadšeným horolezcom a často organizoval výlety so svojimi priateľmi. Výstupy do hôr a ponorenie sa do týchto majestátnych scenérií ho viedli k rozjímaniu nad veľkosťou Stvoriteľa.

Ďalšie pokryvenie športu sa prejavuje v politickom zneužívaní medzinárodných športových súťaží. Keď sa šport podriaďuje logike moci, propagandy alebo národnej nadradenosti, zrádza svoje univerzálne poslanie. Veľké športové podujatia by mali byť miestami stretávania sa a vzájomného obdivu, nie scénami na presadzovanie politických či ideologických záujmov.

Súčasné výzvy sa ešte viac zosilňujú vplyvom transhumanizmu a umelej inteligencie na svet športu. Technológie zamerané na výkon ohrozujú umelým oddelením tela od mysle, čím sa športovec mení na optimalizovaný, kontrolovaný produkt, posilnený nad rámec prirodzených hraníc. Keď technika prestane slúžiť človeku a snaží sa ho predefinovať, šport stráca svoj ľudský a symbolický rozmer a mení sa na laboratórium bezduchých experimentov.

Na rozdiel od týchto odchýlok si šport zachováva mimoriadnu inkluzívnu schopnosť. Ak sa praktizuje správnym spôsobom, otvára priestor na účasť ľuďom akéhokoľvek veku, sociálneho postavenia a schopností, čím sa stáva nástrojom integrácie a dôstojnosti.

V tomto kontexte sa nachádza aj skúsenosť Athletica Vaticana. Vytvorená v roku 2018 ako oficiálny tím Svätej stolice a pod vedením Dikastéria pre kultúru a vzdelávanie, svedčí o tom, ako možno šport vnímať aj ako cirkevnú službu, najmä voči najchudobnejším a najzraniteľnejším. Šport tu nie je šou, ale blízkosť; nie je to výber, ale sprevádzanie; nie je to zúrivá súťaž, ale spoločná cesta.

Nakoniec je potrebné zamyslieť sa nad rastúcim stotožňovaním športu s logikou videohier. Extrémna „gamifikácia“ športovej praxe, redukcia zážitku na skóre, úrovne a opakovateľný výkon, so sebou nesie riziko odtrhnutia športu od skutočného tela a konkrétneho vzťahu. Hra, ktorá je vždy rizikom, niečím neočakávaným a je tiež prítomnosťou, je nahradená simuláciou, ktorá sľubuje úplnú kontrolu a okamžité uspokojenie. Obnoviť skutočnú hodnotu športu teda znamená vrátiť mu jeho telesný, výchovný a vzťahový rozmer, aby naďalej zostal školou ľudskosti a nie iba prostriedkom konzumácie.

Pastorácia v oblasti športu pre život v hojnosti

Plnohodnotná pastorácia v oblasti športu vychádza z uvedomenia si, že šport je jedným z priestorov, kde sa formujú predstavy, utvárajú sa životné štýly a vychovávajú sa mladé generácie. Preto je potrebné, aby jednotlivé cirkvi uznali šport ako priestor rozlišovania a sprevádzania, ktorý si zaslúži angažovanosť zameranú na ľudské a duchovné usmerňovanie. Z tohto hľadiska je vhodné, aby v rámci biskupských konferencií existovali úrady alebo komisie venované športu, kde by sa vypracovávala a koordinovala pastorálna ponuka a kde by sa nadväzoval dialóg medzi športovými, vzdelávacími a sociálnymi realitami prítomnými v rôznych územiach. Šport totiž preniká do farností, škôl, univerzít, kaplniek, združení a štvrtí; podnecovanie spoločnej vízie umožňuje zabrániť roztrieštenosti a zhodnotiť už existujúce skúsenosti.

Na miestnej úrovni vymenovanie diecézneho zodpovedného a zriadenie pastoračných tímov pre šport reaguje na tú istú potrebu blízkosti a kontinuity. Pastoračný sprievod v športe sa nevyčerpáva len v slávnostných okamihoch, ale realizuje sa v priebehu času, zdieľaním úsilia, očakávaní, sklamaní a nádejí tých, ktorí každý deň prežívajú život na ihrisku, v telocvični a na ulici. Tento sprievod sa týka jednak športového fenoménu ako celku – s jeho kultúrnymi a ekonomickými premenami –, jednak konkrétnych ľudí, ktorí ho tvoria. Cirkev je povolaná priblížiť sa tam, kde sa šport prežíva ako povolanie, ako súťaž na vysokej úrovni, ako príležitosť na úspech alebo mediálnu prezentáciu, pričom však venuje osobitnú pozornosť masovému športu, ktorý je často poznačený nedostatkom zdrojov, ale veľmi bohatý na vzťahy.

Dobrá športová pastorácia môže významne prispieť k reflexii o športovej etike. Nejde o to, aby sa pravidlá vnucovali zvonku, ale aby sa zvnútra osvetlil zmysel športového konania a ukázalo sa, ako môže snaha o výsledok koexistovať s rešpektom k druhému, k pravidlám a k sebe samému. Najmä harmónia medzi telesným a duchovným rozvojom sa musí považovať za základný rozmer komplexného pohľadu na ľudskú osobu. Šport sa tak stáva miestom, kde sa človek učí starať sa o seba bez toho, aby sa zbožňoval, prekonávať sa bez toho, aby sa popieral, a súťažiť bez toho, aby stratil pocit spolupatričnosti.

Ďalšou kľúčovou úlohou je vnímať a uvádzať do praxe šport ako otvorený a inkluzívny spoločenský nástroj. Šport môže a musí byť prívetivým priestorom, schopným zapojiť ľudí rôzneho sociálneho, kultúrneho a fyzického pôvodu. Radosť zo spoločného stretnutia, ktorá pramení zo spoločnej hry, spoločného tréningu a vzájomnej podpory, je jedným z najjednoduchších a najhlbších prejavov zmiereného ľudstva.

V tomto kontexte predstavujú športovci vzor, ktorý treba uznať a sprevádzať. Ich každodenná skúsenosť svedčí o askéze a striedmosti, o trpezlivej práci na sebe samých, o rovnováhe medzi disciplínou a slobodou, o rešpekte voči rytmom tela a mysle. Tieto vlastnosti môžu osvetliť celý spoločenský život. Duchovný život zase ponúka športovcom víziu, ktorá presahuje výkon a výsledok. Vnáša zmysel do cvičenia ako praxe, ktorá formuje vnútorný život. Pomáha dať zmysel úsiliu, prežívať porážku bez zúfalstva a úspech bez pýchy, čím premení tréning na disciplínu ľudskosti.

Všetko toto nachádza svoj konečný horizont v biblickom prísľube, ktorý dal názov tomuto listu: život v hojnosti. Nejde o hromadenie úspechov či dosiahnutých cieľov, ale o plnosť života, ktorá spája telo, vzťahy a vnútorný život. Z kultúrneho hľadiska život v hojnosti vyzýva k oslobodeniu športu od redukcionistických prístupov, ktoré z neho robia iba šou alebo spotrebný tovar. Z pastoračného hľadiska vyzýva Cirkev k prítomnosti, ktorá je schopná sprevádzať, rozlišovať a vzbudzovať nádej. Tak sa šport môže stať skutočnou školou života, v ktorej sa človek učí, že hojnosť nevzniká z víťazstva za každú cenu, ale zo zdieľania, rešpektu a radosti zo spoločnej cesty.

Vatikán, 6. februára 2026

LEV PP. XIV

[1] Medzinárodný olympijský výbor, Olympijská charta z roku 1984, Lausanne 1983, 6.

[2] Svätý Ján Pavol II, Homília počas svätej omše pri príležitosti jubilea športovcov, 12-IV-1984, bod 3.

[3] Svätý Ján Pavol II, Prejav pred diplomatickým zborom, 13-I-2003, bod 4.

[4] Medzinárodné stretnutie za mier. Dialóg medzi náboženstvami a kultúrami (Rím, 28-X-2025).

[5] Svätý Ján Pavol II, Redemptor hominis, 4-III-1979, bod 14.

[6] Porov. Hugo zo Svätého Viktora, Didascalicon, II, XXVII, Washington 1939, bod 44.

[7] Svätý Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, II-II, q. 168, art. 2.

[8] Ibid., I-II, q. 1, art. 6, ad 1.

[9] Michel de Montaigne, Les Essais, I, 25, París 2007, s. 171.

[10] Porov. M. Kelly, I cattolici e lo sport. Una visione storica e teologica, en La Civiltà Cattolica, 2014, IV, s. 567-568.

[11] Porov. A. Stelitano – A. M. Dieguez – Q. Bortolato, I Papi e lo sport, Ciudad del Vaticano 2015.

[12] Porov. Lev XIII, Rerum novarum, 15-V-1891, bod 36.

[13] Pius XII, Prejav k talianskym športovcom, 20-V-1945.

[14] Gaudium et spes, bod 61.

[15] Porov. Dikastérium pre laikov, rodinu a život, „Dať zo seba to najlepšie“. Dokument o kresťanskom pohľade na šport a ľudskú osobu (1-VI-2018).

[16] Porov. M. Csikszentmihalyi, Beyond Boredom and Anxiety. The Experience of Play in Work and Games, San Francisco 1975.

[17] František, Prejav k účastníkom stretnutia zorganizovaného Talianskym športovým centrom (7-VI-2014).

[18] Stretnutie s predstaviteľmi orgánov verejnej moci, zástupcami občianskej spoločnosti a diplomatického zboru (Ankara, Turecko, 27-XI-2025).

[19] František, Prejav pred európskymi olympijskými výbormi, 23-XI-2013.

[20] Porov. František, Prejav k športovcom a organizátorom futbalového zápasu za mier, 1-IX-2014.