Drahí bratia kňazi,
v deň, keď Cirkev rozjíma nad prebodnutým Srdcom svojho Pána, z ktorého vyviera nevyčerpateľný prameň pokoja a jednoty pre celé ľudstvo, adresujem predovšetkým sebe a vám všetkým slová, ktoré Boh adresoval izraelskému národu: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý“ (Lv 19,2; porov. 1 Pt 1,16). Toto božské volanie pretrváva stáročia a aj dnes silno rezonuje v srdci každého veriaceho, a s osobitnou naliehavosťou práve v nás, kňazoch. Svätosť nie je len jednou z mnohých možností ani abstraktným ideálom; týka sa samotnej identity každého človeka, ktorý chce mať účasť na živote Vzkrieseného.
Svätosť je účasť na Kristovom tajomstve
Boh nás pozýva, aby sme mali účasť na jeho vlastnej svätosti. Keď nás volá, aby sme boli svätí, lebo On je svätý, ukazuje nám cestu, ktorou máme kráčať: nechať sa formovať podľa jeho Srdca. A pre nás, milovaní bratia, je toto volanie obzvlášť radikálne. Pán sľúbil: „Dám vám pastierov podľa môjho srdca, ktorí vás budú pásť s múdrosťou a rozvážnosťou“ (Jer 3,15). Svätosť, ktorá sa od nás žiada, je dôveryhodné odovzdanie sa: nechať sa premeniť jeho Svätým Duchom. Práve tu však vyvstáva veľký paradox nášho kňazského života: sme povolaní podieľať sa na tej istej svätosti Boha, ale tento poklad nosíme v hlinených nádobách (porov. 2 Kor 4,7), sme obmedzení a nedokonalí, často nás poznačujú slabosti a únava, niekedy aj rany. Ako môže ľudské srdce, ktoré je tak zraniteľné, odpovedať na také vznešené povolanie? Kňaz prežíva toto napätie, ale vie, kde nájsť pokoj: v otvorenom boku Pána Ježiša.
Cesta zjednotenia
Zjednotenie nášho srdca so Srdcom Kristovým nie je zážitkom vyhradeným len pre niekoľkých vyvolených, ale je to sviatostná, eucharistická cesta, ktorá sa uskutočňuje v každodennom živote. Drahí bratia, pri vysviacke sme boli stotožnení s Kristom, ale je potrebné v nás neustále oživovať dar milosti prostredníctvom každodenného slávenia Eucharistie, modlitby, rozjímania nad Božím slovom a pokornej služby bratom a sestrám. Zostávame zjednotení s Kristom vo všetkom: v tom, čo robíme, aj v tom, čo sa nám každý deň deje. Svätosť, ktorú by sme márne hľadali izolovanými snahami, sa tak ukáže taká, aká skutočne je: odpoveďou na milosť, ktorá nás predchádza, udržuje a premieňa. V našom človečenstve totiž neexistujú žiadne oddelené sféry. Modlitba, služba, vzťahy, únava, radosti a neúspechy, dokonca aj zdanlivo stratený čas alebo láska, ktorá sa zdá byť premrhaná – to všetko sa stáva výnimočným miestom zjavenia Boha a jeho nekonečnej lásky.
Kňaz, ktorý má úprimné, jednoduché a čisté srdce, je kontemplatívny v konaní, milosrdný, verný v skúškach a radostný vo svojom odovzdaní sa. Svet veľmi potrebuje pastierov, ktorí neponúkajú len slová alebo programy, ale živé svedectvo zmiereného srdca, šíriace príjemnú vôňu Kristovej svätosti. Solídny kňazský život, utváraný podľa Srdca Ježišovho, je vierohodným znakom jednoty, pokoja a milosrdenstva. Tak v čase poznačenom rozdeleniami a strachmi môžeme byť staviteľmi pokoja, svedkami nežnosti Dobrého pastiera, ktorý vie zjednotiť toho, kto zablúdil, a uzdraviť toho, kto je zranený, a naša horlivosť nie je nepokojom, ale pretekajúcou láskou, ktorá „je extázou, je odchodom, je darovaním, je stretnutím“[1].
Kristovo srdce je srdcom svätých
Odpoveď na povolanie k svätosti nespočíva toľko v úsilí o askézu a dokonalosť, ktoré je síce potrebné, ale skôr v dôvernej oddanosti láske zjavenej v prebodnutom Ježišovom srdci. Apoštol Ján nás vedie k rozjímaniu nad otvoreným bokom Ukrižovaného (porov. Jn 19,34), kde nám Boh definitívne ukazuje, aký je On svätý: nie v nedosiahnuteľnej vzdialenosti oddelenej dokonalosti, ale v láske, ktorá sa obetuje až do tej miery, že sa nechá zraniť, a ktorá tak môže byť prameňom milosrdenstva a života. Najsvätejšie Srdce Ježišovo je obrazom Božej lásky par excellence: všemocná láska práve preto, že je schopná stať sa zraniteľnou, premeniť bolesť na milosť a utrpenie na nádej.
Toto požehnané Srdce je teda „miestom“, kde sa svätosť prejavuje ako blízkosť a nežnosť. Svätosť kňaza sa tak môže prejavovať v pokornej a odvážnej blízkosti, v tom, že je s každým a pre každého, pričom udržiava dvere ovčinca otvorené, aby mnohí mohli vojsť a nájsť pokrm a odpočinok (porov. Jn 10,9). Preto sa od nás žiada vzťah s Bohom, ktorý nás nevzdiali od ľudí, ale nás priblíži ku všetkým, ktorý formuje trpezlivé, nežné srdcia, schopné blízkosti, súcitu a načúvania. Tak sa prostredníctvom zjednotenia nášho nedokonalého srdca s prebodnutým Srdcom Ježiša uskutočňuje naša cesta svätosti. Už nežijeme my, ale Kristus žije v nás (porov. Gal 2,20). Takúto svätosť nemožno žiť v osamelosti. Starajte sa o kňazské bratstvo: hľadajte sa, počúvajte sa, podporujte sa. Kňaz, ktorý sa izoluje, pomaly zhasína; kňaz, ktorý kráča so svojimi bratmi, rastie. Pripomína nám to svätý Augustín: „Ako sa vyhneme temnote? Tým, že budeme milovať bratov. Čím sa preukazuje, že milujeme spolubratov? Tým, že nerozdeľujeme jednotu, tým, že zachovávame lásku“[2].
Drahí kňazi, každý deň obnovujte svoje „tu som“ pred prebodnutým Srdcom Kristovým. Odovzdajte sa Mu úplne, aby ste mohli milovať svoj ľud tou istou láskou, akou ho miluje On. A s radosťou si pripomínajte, ako rád opakoval svätý farár z Arsu, že „kňazstvo je láska Ježišovho srdca“[3]. Táto láska je zárukou a istotou, že nič z nás sa nestratí, ak všetko, čo máme, odovzdáme a obetujeme. Všetkých a každého z vás zverujem Panne Márii, Matke kňazov. Nech Ona, ktorá uchovávala vo svojom srdci tajomstvo Syna, nás naučí uchovávať a nechať v nás biť Srdce Krista, Spasiteľa sveta.
12. júna 2026, sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
LEÓN PP. XIV
[1] František, Dilexit nos, bod 28.
[2] Druhá homília o Prvom liste svätého Jána Partom I, 3.
[3] Porov. Benedikt XVI., List o vyhlásení Roku kňazov [16-VI-2009]: AAS 101 [2009], s. 569.
Preložené z: https://www.vatican.va/content...