ČASTO nie je ľahké urobiť správne rozhodnutie. Preto sa niekedy obraciame na niekoho, kto nám pomôže rozhodnúť sa a objasní nám vec. Presne o to niektorí farizeji a zákonníci žiadali Ježiša: o znamenie, že je očakávaným Mesiášom, aby ho mohli nasledovať. Kristus ich zvedavosť neuspokojí tým, že by v tej chvíli urobil zázrak, ako možno očakávali, ale prirovnáva sa k prorokovi, ktorého dobre poznali: „Ako bol Jonáš znamením pre Ninivčanov, tak bude aj Syn človeka pre toto pokolenie“ (Lk 11, 30).

Jonáš chodil po Ninive a ohlasoval jeho blížiacu sa skazu. Ninivčania na to reagovali výzvou na pôst a pokánie. Boh, vidiac ich dobré skutky, „sa zmiloval a nepostihol ich nešťastím, ktorým ich zamýšľal postihnúť“ (Jon 3, 10). Podobné obrátenie očakáva Ježiš aj od Izraelitov: aby prijali nový život evanjelia, ktorý On sám ohlasuje svojimi skutkami a slovami. To sú vlastne znamenia, ktoré títo farizeji a zákonníci hľadali, ale ktoré neboli schopní vidieť; ich tvrdosť srdca im totiž zabráni prijať Kristovo zmŕtvychvstanie, znamenie v plnosti, hoci od rímskych vojakov vedeli, že sa to stalo.

Svätý Josemaría povedal, že „všetko nám už bolo dané v Kristovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, žije a zostáva s nami naveky. No je treba sa s ním zjednotiť skrze vieru a dovoliť, aby sa v nás prejavil jeho život a o každom kresťanovi sa mohlo povedať, že už nie je len alter Christus, druhý Kristus, ale že je ipse Christus, sám Kristus!“^[1]. Takto môžeme byť tým znamením, ktoré mnohí ľudia hľadajú.

JEŽIŠ žije. To je znamenie, ktoré osvecuje ľudí aj dnes, a nielen tých, ktorí boli svedkami jeho pozemskej cesty. „Kristus nie je postava, ktorá sa pominula,“ povedal zakladateľ Opus Dei, „postava, ktorá prežila svoj život v istej dobe a potom odišla, zanechajúc nám žiarivý príklad a spomienku. Nie. Kristus žije“^[2]. Jeho život sa prejavuje v Cirkvi a osobitným spôsobom v Eucharistii. „Prítomnosť živého Ježiša v svätej hostii je zárukou, zdrojom a naplnením jeho prítomnosti vo svete“^[3].

Vedomie, že Ježiš je nám nablízku, nás napĺňa útechou, aj keď si myslíme, že okolnosti nie sú najlepšie. To sa stalo aj učeníkom z Emauz: hoci verili, že Ježiš je stále mŕtvy, cítili, ako im horí srdce, keď sa im na ceste prihovoril (porov. Lk 24, 32). Pánova spoločnosť bola silnejšia ako smútok, ktorý ich ťažil už niekoľko dní.

„Vstúpil do hrobu našich hriechov, siahol do najhlbšieho miesta, kde sme sa stratili, prešiel spleťou našich strachov, niesol ťarchu našich útlakov a z najtemnejších priepastí našej smrti nás prebudil k životu a náš smútok premenil na tanec (...) S Ježišom, Zmŕtvychvstalým, žiadna noc nie je nekonečná; a aj v najhustejšej tme, v tej tme svieti ranná hviezda“^[4]. S istotou, že Kristus žije ďalej, mu v tomto čase modlitby môžeme zveriť svoje obavy. Podobne ako učeníci na ceste do Emauz, aj On zapáli naše srdcia.

OKREM svojho života a zmŕtvychvstania nám Ježiš dáva k dispozícii viacero znamení, ktoré nás môžu utvrdiť na ceste k spoločnému životu s ním. Vyžaduje si to pozorné srdce, ktoré dokáže rozpoznať jeho hlas uprostred každodenných udalostí. Jedným z týchto znamení môže byť stabilná radosť a pokoj, ktorý sa nezrúti podľa okolností. „Ak ideš hlbšie, potom urobíš rozhodnutie a to ti prinesie pokoj, ktorý trvá dlhší čas, je to dobré znamenie a naznačuje, že cesta bola dobrá. Pokoj, ktorý prináša harmóniu, jednotu, zápal, horlivosť. Z procesu prehlbovania vyjdeš lepší, ako si doň vstúpil“^[5].

Ďalším znakom môže byť poznanie, že človek koná z lásky, z vďačnosti za prijaté dobro, a nie toľko zo strachu alebo z povinnosti. Ako píše prelát Opus Dei: „Vedomie, že nekonečná Božia láska je nielen na počiatku našej existencie, ale v každom okamihu, (...) nás napĺňa bezpečím“^[6]. To tiež potvrdzuje, že vždy konáme slobodne, pretože „sloboda nadobúda svoj skutočný zmysel, iba ak slúži pravde, ktorá oslobodzuje, keď sa stravuje hľadaním nekonečnej Božej Lásky, uvoľňujúcej nás zo všetkých našich závislostí“^[7].

Nie vždy budeme schopní kontrolovať všetko, čo sa nám deje, a niekedy môžeme mať problém rozpoznať tieto Ježišove znamenia. Máriin život, podobne ako život svätých, nám ukazuje, že tí, ktorí dôverujú Bohu, môžu s ním „vybudovať niečo úžasné, niečo večné. (...) Vždy kráčajme vpred a snažme sa takto rozhodovať, modliť sa a cítiť, čo sa deje v našom srdci, a ísť pomaly vpred“^[8].

^[1] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 104.

^[2] Ibid., bod 102.

^[3] Ibid.

^[4] František, Homília, 16-IV-2022.

^[5] František, Audiencia, 7-XII-2022.

^[6] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 9-I-2018.

^[7] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 27.

^[8] František, Audiencia, 7-XII-2022.