JEŽIŠOVE UČENIE nie je vždy ľahké pochopiť. Niekedy sú jeho slová dokonca provokatívne. Niektorí sa pohoršovali, keď ho počuli, alebo si mysleli, že to, čo hovorí, je príliš ťažké prijať. Avšak „Celý Kristov život je zjavením Otca: jeho slová a skutky, jeho mlčanie a utrpenie, jeho spôsob bytia a hovorenia“^[1]. Ježiš prišiel, aby nám ukázal tvár svojho Otca. Všetky jeho gestá, aj tie, ktoré sa nám môžu zdať zložitejšie na pochopenie, majú za cieľ sprístupniť nám určitý aspekt Božieho tajomstva a jeho plánu vykúpenia.

„Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem,“ povedal raz Pán. „Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi“ (Mt 10, 34-36). Ako je možné, že ten, ktorý mal priniesť ľuďom pokoj – ako to anjeli povedali betlehemským pastierom –, sa teraz zjavuje takto? Je to ten knieža pokoja, ktorého ohlásil Izaiáš: „Syn nám je daný a vláda bude na jeho pleciach a jeho meno sa bude volať: Predivný, Radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja“ (Iz 9, 8). Ježiš prichádza, aby nastolil pokoj ľudí s Bohom; niekedy však tento pokoj spôsobuje zmätok alebo odmietnutie, najmä keď nie sme na jeho vládu pripravení alebo keď sa jej radšej vyhýbame.

Kristovo učenie spôsobuje rozkol predovšetkým v nás samých, to znamená, že odhaľuje nesúlad v našom vnútri. Kvôli dôsledkom hriechu sa nám totiž môže zdať ťažké prijať niektorý aspekt jeho posolstva. Radi by sme nasledovali jeho slová a napodobňovali jeho život, ale zároveň v sebe nachádzame silu, ktorá nás vedie k tomu, aby sme robili to, čo nechceme (porov. Rim 7, 23). Práve toto je vojna, ktorú Ježiš chce, aby sme viedli a ktorá má väčšinou podobu malých bitiek. Duch Svätý nám vnútorne pripomína to, čo nám bráni v tomto rozdelení; sú to niečo „ako tiché upozornenia, ktoré nás vedú trénovať v tomto nadprirodzenom športe prekonávania samého seba. Nech nás Božie svetlo osvieti,“ modlil sa svätý Josemaría, „aby sme vnímali jeho napomenutia; nech nám pomáha v boji; nech je po našom boku pri víťazstve“^[2].

JEŽIŠOV POKOJ je ovocím neustáleho boja proti zlu, ktorý vedie jeho vlastná milosť. Ukazuje nám boj, v ktorom je na nás, aby sme bojovali proti nepriateľovi Boha a človeka, proti satanovi. „Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie“ (Lk 12, 51). „Čo to znamená? Znamená to, že viera nie je dekoratívna, ozdobná vec; žiť vieru neznamená ozdobiť si život malým náboženstvom (...). Nie, viera nie je toto. Viera znamená zvoliť si Boha ako základné kritérium života“^[3]. A to môže niekedy viesť k nedorozumeniam zo strany okolia, kde niekedy týmto základným kritériom môže byť jednoducho materiálne pohodlie, starostlivosť o vlastný obraz alebo zábava.

Od počiatkov Cirkvi spôsob konania svätých nebol vždy pochopený alebo zdieľaný ich blížnymi, často preto, že títo ani neprijali kresťanské ohlasovanie. V mnohých prípadoch sa však tieto rozdiely postupom času vytratili. A to ani nie tak vďaka brilantnosti niektorých argumentov, ale vďaka sile svedectva. Kresťan je svedectvom, že pravé bohatstvo je to, ktoré je uložené v nebi; kresťan vie, že je dieťaťom Boha Otca, preto sa ničoho nebojí a nemusí sa tváriť ako niečo, čím nie je; kresťan je svedectvom, že šťastie nespočíva v pohodlnom živote, ale v zamilovanom srdci^[4]. Z tohto dôvodu život, ktorého kritériom je Boh, aj keď môže spôsobiť určité počiatočné nepohodlie, nakoniec je príťažlivý vďaka autentickej radosti, ktorú vyžaruje.

„Pozrite, ako sa milujú (...) Pozrite, ako sú ochotní jeden za druhého zomrieť“^[5], hovorievali nekresťania o pokrstených. Táto konkrétna láska, ktorá ich viedla k tomu, že sa delili o všetko, čo mali, vzbudzovala v ich okolí túžbu spoznať Pána.

POČAS ŽIVOTA zažívame rôzne ťažkosti. Niekedy súvisia s vonkajšími situáciami – problém v práci, choroba blízkej osoby, finančný neúspech – a niekedy s naším vnútorným svetom – pochybnosti, ktoré sa nedajú umlčať, chyby, kvôli ktorým strácame pokoj. Ježiš, ktorý tieto problémy pozná z prvej ruky, nás nepozýva, aby sme žili, akoby neexistovali, ale pozýva nás, aby sme tento kríž vzali na seba, prijali ho srdcom a nasledovali jeho kroky. Pán nás uisťuje, že kto to urobí, nájde pravý život (porov. Mt 10, 39).

Iste, život, o ktorom hovorí, je životom nebeským, ale začína sa už na tejto zemi a nespočíva v absencii utrpenia. Je to skôr šťastie, ktoré vôbec nie je podmienené vonkajšími okolnosťami alebo naším duševným stavom, ale je ukotvené v tom, čo je skutočne dôležité: v jeho láske a v istote, že je stále s nami. Samozrejme, neúspechy sa nás vždy budú dotýkať, ale ak dôverujeme týmto slovám Ježiša Krista, nebudú mať silu vziať nám radosť; v skutočnosti jeho milosť bude silou, aby sme postupne a najlepším možným spôsobom reálne integrovali každý z týchto aspektov. Neúspechy nám môžu pomôcť spoznať seba i druhých, byť trpezlivejšími a tvorivo hľadať iné cesty. Môžu tiež rozšíriť naše srdce a posilniť naše vzťahy, keď požiadame druhých o pomoc alebo spoluprácu. V každom prípade nám vždy umožňujú vstúpiť do tajomstva prozreteľnosti, ktorá nám odhaľuje niečo z Božích ciest a časov.

„Človek bol stvorený pre šťastie. Vaša túžba po šťastí je preto oprávnená. Kristus má odpoveď na vašu túžbu. On však od vás žiada, aby ste mu dôverovali“^[6]. Panna Mária dôverovala Bohu. Ani ona, ktorá bola najdokonalejším stvorením, ktoré vyšlo z jeho rúk, nebola ušetrená utrpenia, pretože tam, vedľa kríža, tajomným spôsobom rastie láska. Mária našla šťastie v istote, že Pán od nej nikdy neodíde.

^[1] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 516.

^[2] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 77.

^[3] František, Anjel Pána, 18-VIII-2013.

^[4] Porov. Svätý Josemaría, Brázda, bod 795.

^[5] Tertulianus, Apologeticum, 39, 1-18.

^[6] Svätý Ján Pavol II, Prejav, 25-VII-2002.