Ako by ste zhrnuli proces svojho obrátenia?

Existuje mnoho druhov obrátenia, no pre mňa sú obzvlášť významné dva. Filozofické obrátenie, ktoré spočíva v tom, že človek používa na objasnenie otázky existencie Boha svoje prirodzené dary – vzdelanie, inteligenciu a skúsenosť, ktoré získava skrze učiteľov alebo knihy, ktoré číta. Nemožno však povedať, že človek takto získa nadprirodzenú milosť, ani že urobil krok smerom k živému náboženstvu, ktoré ovplyvní celý jeho život.

Druhá forma obrátenia je skutočne náboženská, ktorej podmienkou je prijatie vonkajšej milosti, ktorá nám umožňuje vyznať, že Boh existuje, že jeho meno je Ježiš Kristus a že ustanovil Katolícku cirkev. Niekedy sa tieto dva druhy obrátenia spoja v jedno, inokedy jeden zatieni ten druhý.

Ja som nikdy nebol ateistom. Od 18 rokov som si bol celkom istý, že aj keď existencia Boha ako osobnej bytosti nie je dokázateľná ako matematické veta, dôkazy, ktoré hovoria v prospech jeho existencie, prevážia tie proti. No skutočnému náboženskému obráteniu som dlho odolával. V dôsledku krízy roka 1968 a môjho pobytu v Madride v tej dobe som mal isté mentálne zábrany, ktoré mi nedovolili povedať „áno, verím, že je to na sto percent tak“.

Aké pochybnosti ste mali?

Moje hľadanie bolo intelektuálne. To neznamená, že emócie, pocity alebo predstavivosť neboli pre mňa dôležité, ale tie oblasti neboli v mojom živote až také problematické. Narodil som sa do šťastnej rodiny. Rodičia ma milovali, so súrodencami som dobre vychádzal. Počas svojho života som stretol oveľa viac dobrých ľudí ako zlých. Tiež som si našiel ženu, do ktorej som sa hlboko zamiloval a sme spolu už vyše 50 rokov. Pochybnosti som mal len na intelektuálnej úrovni.

Kedy by ste povedali, že vás viera začala viac priťahovať?

Vždy som sa chcel zbaviť svojich pochybností, už od mladého veku. Vo veku 20 rokov som si myslel, že by som mal tieto pochybnosti raz a navždy vyriešiť, lebo to bolo pre môj život dôležité. Preto som vyštudoval filozofiu a stal sa profesorom v tomto odbore. Mal som šťastie, že som bol platený za to, čo som robil rád.

A teraz, po 50-tich rokoch sa mi konečne podarilo zbaviť pochybností a postúpiť od nevery k viere. Moja kniha je svojím spôsobom vyrozprávaním tohto dlhého procesu a cesty niekoho, kto nepopiera vieru, ale komu pre jeho neustále pochybnosti chýba hlboké presvedčenie, a kto na to, aby sa definitívne nejako rozhodol, musí zvážiť každý aspekt zo všetkých uhlov. Nie preto, aby si bol stopercentne istý, pretože taká istota neexistuje, najmä v naozaj dôležitých otázkach. Ale aby si bol istý tak akurát, aby dokázal prijať identitu veriaceho človeka.

Rovnako ako človek, ktorý má zrazu tušenie, že nejaké číslo vyhrá v lotérii a je pripravený staviť všetko, čo má. Ak človek nie je schopný urobiť tento krok a staviť absolútne všetko, čo má, na určité číslo, v tomto prípade na Boha skrze Ježiša Krista a skrze Katolícku cirkev, nemôže povedať, že je stopercentne veriaci. Urobil som tento krok ešte len pred dvoma rokmi a odvtedy žnem plody svojej celoživotnej práce, pochybností, utrpenia a tiež radosti.

Ako dlho vám trvalo napísať tú knihu?

Tú knihu som nenapísal za deň alebo mesiac. Písal som ju po častiach počas posledných dvadsiatich rokov. Kúsok po kúsku, keď som si vyriešil nejaké pochybnosti alebo keď som získal nejaké nové skúsenosti, napísal som kapitolu.

Myslíte si, že vaša kniha pomôže tým, ktorí neveria?

To je veľmi ťažké takto generalizovať. Tak ako existuje veľa druhov veriacich, existuje aj veľa druhov ateistov, pochybovačov a agnostikov. Je veľmi ťažké, priam nemožné, napísať nejaký recept, ktorý by fungoval pre všetkých. Pracoval som prakticky celý život na verejnej univerzite a vo filozofickom prostredí, v ktorom väčšina ľudí sú neveriaci.

Všetci máme svoje pochybnosti, nádeje a určitým spôsobom aj svoju vieru. Každý musí hľadať istoty nevyhnutné pre zmysluplný život. Hľadanie pochybujúceho človeka je hľadanie zmyslu, ktorý zatiaľ ešte nenašiel, no dúfa v jeho nájdenie. Každému pochybujúcemu či ateistovi by som povedal, aby sa nevzdával nádejí, ktoré už v živote má, a že veci napokon nie sú až také čierne a pesimistické, ako sa môžu zdať v tých najhorších momentoch.

Nietzsche, Marx... Mnohí tvrdia, že ľudia veria v Boha len preto, aby našli nádej v čase strachu a utrpenia. Čo by ste im na to odpovedali?

Dominantný postoj vo filozofii posledných dvoch storočí sa prikláňa k ateizmu alebo aspoň k pochybnostiam a skepse. Vďaka tomuto postoju vznikla takzvaná filozofia podozrievania, ktorá vkladá do zátvorky akúkoľvek údajnú pravdu alebo tvrdenie.

Osobne si myslím, že kritický postoj je v istom zmysle dobrý, pretože človek musí byť schopný posúdiť, ktoré tvrdenie je založené na rozumných dôvodoch a ktoré na pseudo-dôvodoch. Nikto nemôže povedať, že systematicky odmieta všetko, čo sa mu ponúka. Existuje celá hierarchia pochybností a tvrdení.

Čo je zaujímavé na filozofii je to, že človek nevyžaduje, aby mu všetko bolo úplne jasné a vo všetkom mal istotu, ale aby bol človekom schopným na niečo staviť. A stavím svoj život na to, čo považujem za najpravdepodobnejšiu pravdu.

To, čo by som kritizoval, je uzavretosť a to, keď niekto na všetko z princípu povie už dopredu „nie“. Je lepšie byť ochotný zistiť, či to, čo je mi prezentované ako pravda, odoláva mojím pochybnostiam a skúmaniu. Keď si úprimne zachováte postoj, v ktorom sa snažíte byť trochu neutrálni, nakoniec si všimnete, že vo vnútri veci nie sú také „skamenené“ ani nehybné, ako sa môže zdať, a človek by mal starostlivo zvážiť všetky za a proti.

Pekná hviezdna noc na lúke je taká nádherná a krásna, že vás núti premýšľať, či je naozaj možné, že všetko okolo vás iba tak nejako je. Musí to mať nejaký zmysel. Takže už nejde o otázku, či existuje nejaký zmysel, ale aký to má zmysel. A akonáhle sa dostanete do tohto bodu, konečne dospejete k záveru, že nie sme sami a že sa oplatí na to staviť.