JEŽIŠOVI počas jeho pobytu na zemi kládli mnoho otázok. Niekoľkokrát tak urobili s cieľom prekrútiť Jeho slová. Neboli to otázky, ktoré by reagovali na úprimnú túžbu poznať pravdu; boli jednoducho motivované závisťou, túžbou mať ho z čoho verejne obviniť. V evanjeliu však vidíme aj ľudí, ktorí pristupujú k Pánovi s jednoduchosťou. To je prípad zákonníka, ktorý keď videl, ako dobre odpovedal na otázky farizejov a saducejov, spýtal sa ho: „Ktoré je prvé zo všetkých prikázaní?“ (Mk 12, 28). Na rozdiel od predchádzajúcich otázok tento zákonník k nemu nepristupoval so zlými úmyslami. Chcel od tohto veľmi múdreho muža získať odpoveď na zásadnú otázku, ktorá bola aj predmetom neustálej diskusie medzi vtedajšími rabínmi. Zbožný Žid musel dodržiavať viac ako šesťsto pravidiel. Mohlo by byť preto logické spýtať sa, ktoré prikázanie stojí nad všetkými.
Úprimný postoj tohto zákonníka môže byť inšpiráciou pre poslanie kresťanov v súčasnosti. Bol svedkom Ježišových zázrakov a jeho úlohou bolo práve rozprávať fakty tak, ako sa stali. Jeho svedectvo bez predsudkov muselo mnohým jeho súčasníkom pomôcť prelomiť bariéry, ktoré ich oddeľovali od Pána. Ukazuje nám, že ak sa chceme priblížiť k Ježišovi, nesmieme lipnúť na predsudkoch, ani ho vyhľadávať, aby sme si potvrdili vopred vypracovaný názor. „Hriech farizejov,“ napísal svätý Josemaría, „nespočíval v tom, že nevideli v Kristovi Boha, ale v tom, že sa dobrovoľne uzavreli do seba; že nedovolili Ježišovi, ktorý je svetlo, aby im otvoril oči“[1]. Aby sme ho mohli počúvať, je potrebné zachovať si otvorenú dispozíciu premieňať vlastné úsudky vo svetle jeho spásonosného slova.
PRIAMY spôsob, akým zákonník položil svoju otázku, nám dovoľuje predpokladať, že išlo o záležitosť, nad ktorou rozmýšľal už dlhší čas. Mohli by sme povedať, že tento muž sa pýtal na to, čo je v živote skutočne dôležité. A to je v skutočnosti niečo, čo chce vedieť každý. Potrebujeme záchytné body, vodítka, ktoré by nás orientovali pri formovaní nášho spôsobu života: „Možno sme aj zatúžili dostať jasne definovaný program kresťanského života“[2].
2] Niekedy možno hľadáme odpovede na otázky, ktoré už boli zodpovedané. V skutočnosti Ježiš odpovedal zákonníkovi slovami, ktoré tento pýtajúci sa pravdepodobne poznal naspamäť, pretože išlo o podstatnú časť Zákona, ktorý Boh dal ľudu prostredníctvom Mojžiša: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán a ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a celou svojou silou“ (Mk 12, 29 a porov. Dt 6, 4-5). Ježiš zároveň spojil toto prikázanie s ďalším, ktoré bolo známe aj Židom: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (Mk 12, 31 a Lv 19, 18). Týmto spôsobom nám ukazuje, že tieto dve prikázania sú tak hlboko prepojené, že sa stávajú jedným.
„Láska k Bohu je prvá vec, ktorú treba prikázať,“ povedal svätý Augustín, „a láska k blížnemu prvá vec, ktorú treba praktizovať (...) Ty, ktorý ešte nevidíš Boha, láskou k blížnemu budeš hoden ho vidieť. Láska k blížnemu očisťuje oči, aby sme videli Boha, ako to jasne hovorí Ján: Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí? (1 Jn 4, 20)“[3]. Milovať ľudí okolo nás je cesta k láske k Pánovi z celého srdca. To bol návod, ktorý dal Ježiš zákonníkovi a ktorý nám neskôr sám dá na mieru: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34).
PO TOM, ako Ježiš odpovedal na zákonníkovu otázku, opäť vidíme, že muž sa obrátil na Pána so správnym úmyslom. V skutočnosti je v jeho reakcii cítiť nadšenie a spokojnosť: „Dobre, Učiteľ, správne si povedal“ (Mk 12, 32). Táto radosť z perspektívy, ktorú mu Ježiš postavil pred oči, vedie samotného Pána k potvrdeniu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva“ (Mk 12, 34).
To nie je malá pochvala! Aj pre nás by bolo veľkou útechou počuť z Ježišových úst, že nie sme ďaleko od toho jediného, čo má cenu: byť s ním v jeho kráľovstve. O to prosíme, keď sa modlíme modlitbu Otčenáš: „Príď kráľovstvo tvoje“. Táto formulácia nám umožňuje pochopiť, že to nie sme my, kto ide a priblíži sa k nemu: skôr je to Kráľovstvo, ktoré prichádza k nám, je to Boh, ktorý preberá iniciatívu. „A keď ho hľadáme, nachádzame túto skutočnosť: že je to on, kto nás čaká, aby nás prijal, aby nám daroval svoju lásku“[4].
Kristus však neotvoril brány svojho kráľovstva preto, aby sme v ňom mali úlohu poddaných. Pán chce, aby sme vládli spolu s ním: „Tomu, kto zvíťazí, dám sedieť so mnou na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som so svojím Otcom na jeho trón“ (Zjv 3, 21). V skutočnosti už autori žalmov predvídali, že Adamovi synovia majú byť korunovaní slávou a cťou (porov. Ž 8, 5-6). Vďaka Ježišovmu učeniu ešte lepšie chápeme, že to bude výsledok pre tých, ktorí naplno milujú blížneho, pretože to bol Pánov spôsob života: kraľovať prostredníctvom služby. Panna Mária pochopila, že Boh odstraňuje mocných z trónu, aby povýšil pokorných (porov. Lk 1, 52), ktorými sú tí, čo vedia slúžiť. Preto bola korunovaná za Kráľovnú vesmíru.
[1] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 71.
[2] Ibid., bod 88.
[3] Svätý Augustín, In Ioannis Evangelium, 17,8.
[4] František, Príhovor, 18-V-2013.