SVÄTÝ PAVOL uvádza miernosť (tichosť) medzi ovocím Ducha Svätého (porov. Gal 5, 23). A svätý Tomáš Akvinský poukazuje na to, že „miernosti prináleží utíšiť vášeň hnevu“^[1]. Možno sa často čudujeme, prečo existujú situácie alebo ľudia, ktorí nás dokážu rozčúliť. Niekedy nás pocit hnevu prekvapí alebo cítime, že sa nám rodí v srdci. Je jasné, že hnev môže byť prítomný v našom živote a že účinne ohrozuje náš pokoj a pokoj našich blízkych.

Jedným z jeho účinkov je, že „pre svoj impulz bráni mysli človeka slobodne posúdiť pravdu“^[2]. Preto prvým krokom k jeho prekonaniu môže byť čo najlepšie poznanie seba samého: vedieť, aký je náš hnev, ako prichádza a ako odchádza. Toto poznanie spolu s milosťou, o ktorú prosíme Ježiša, ktorý je „tichý a pokorný srdcom“, sú pevným základom, ako čeliť tomuto boju o vnútorný pokoj. Naše správanie nevzniká spontánne, ale je zrodené v našom srdci, niekedy nevedome. Existuje prekážka, ktorú často nedokážeme odhaliť, a tou sú úsudky, ktoré vynášame o sebe alebo o druhých, najmä tie kritickejšie alebo negatívne.

Na jednej strane posudzovanie druhých nie je naším poslaním, nechceme sa v tejto úlohe stavať do úlohy bohov, a tak sa na nich radšej pozeráme ako na deti toho istého Otca a projektujeme ich smerom k nebeskému šťastiu. Na druhej strane sa beznádejná kritika seba samých môže ľahko stať živnou pôdou pre hnev. Ak sa cítim odsudzovaný, ak sa cítim frustrovaný zo svojich zdanlivých výsledkov, ľahko sa stane, že tieto pocity ovplyvnia moje zaobchádzanie s každodennými okolnosťami. Hnev preto môže slúžiť na diagnostikovanie srdca, ktoré potrebuje pokoj a vnútornú vyrovnanosť. Prosme Ducha Svätého, aby nám pomohol dobre spoznať skryté pramene, ktoré poháňajú naše konanie.

SVÄTÝ PETER v evanjeliu dnešnej svätej Omše dostáva od svojho Majstra nevypočítateľnú pomoc. Ježiš chce uzdraviť Petrovo srdce, chce mu pripomenúť, že mu nič nezazlieva a že jeho zrada nebude prekážkou poslania, ktoré mu chce zveriť. Trikrát sa ho pýta, či ho miluje, aby napravil trojnásobné zapretie. Robí to jemne a postupne. Pri každej otázke potvrdzuje svoju absolútnu dôveru v jeho úmysly. Spolieha sa na to, že Peter, taký aký je, pomôže svojim bratom. V ňom môžeme istým spôsobom nájsť poslanie, ktoré dal Boh každému z nás: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Mt 11, 29-30).

Môžeme si položiť otázku: „V čom spočíva toto jarmo, ktoré namiesto toho, aby zaťažovalo, odľahčuje a namiesto toho, aby drvilo, uľavuje?“^[3]. Petra určite zarmúti, keď počuje trikrát opakovanú otázku o svojej láske k Ježišovi, lebo mu pripomína jeho zradu. Ale časom sa s pomocou Ducha Svätého tento rozhovor stal povzbudením pre jeho pokoj. Svetlo Ježišovho pohľadu ho nakoniec presvedčilo, že mu zo srdca odpustil; navyše mu nevyčítal, ako sa zachoval, hoci ho predtým varoval. Kristova dôvera v Petra sa nezmenšila, ale zväčšila; bolo to sladké jarmo, ktoré odľahčilo jeho poslanie.

Apoštol si teda napriek smútku spôsobenému trpkou spomienkou konečne vydýchol. Rozbúrené vody jeho duše upokojovali Ježišove slová a pohľad. Prestal sa posudzovať tak, ako to robil až do tej chvíle. Ježiš chcel, aby sa aj on tešil z ľahkého bremena. Keď sa necháme milovať Bohom, objavíme, že „jarmo je sloboda, jarmo je láska, jarmo je jednota, jarmo je život, ktorý pre nás získal na kríži“^[4]. Popri pravde o svojej zrade svätý Peter objavil všetku náklonnosť, porozumenie a dôveru Krista, ktorú doň vložil: bola to jeho definitívna pravda.

JEŽIŠ SĽÚBIL, že pokorní zdedia zem (porov. Mt 5,5), a teraz ukázal Petrovi, ako sa dostať k tomuto pokladu. Vlastníctvo zeme je zasľúbený raj, večný odpočinok, plná a úplná blaženosť, Nebo. Tam sa nikto nebude cítiť odsúdený, pretože bude s nadšením hľadieť na Božiu blaženosť. Ten odpočinok nie je odpočinkom, ktorý si zaslúži tvrdá práca toho, kto bol verný; to by bolo priveľa, ale Nebo je nekonečne väčšie. „Viete si predstaviť, aké to bude, keď tam prídeme, keď sa stretneme s Bohom a uvidíme tú krásu, tú lásku, ktorá sa vlieva do našich sŕdc, ktorá uspokojuje bez toho, aby nasýtila?“^[5].

Na tie chvíle, keď pri pohľade na svoje slabosti strácame pokoj, môžeme aplikovať známu radu svätého Josemaríu: „Pokoj: prečo by si sa mal hnevať, keď tým, že sa hneváš, urážaš Boha, rozčuľuješ blížneho, sám sa zle cítiš, nedávaš veci do poriadku... a nakoniec to musíš nechať tak a nehnevať sa?“^[6]. Okrem toho, keď nedovolíme Bohu, aby nám odpustil, nakoniec otravujeme blížneho: o tom je hnev. Môžeme sa modliť k Tešiteľovi o pomoc: „Duchu Svätý, mocný Boží vietor, duj na nás. Dúchaj do našich sŕdc a nechaj nás dýchať Otcovou nehou. Dúchaj na Cirkev a postrč ju až do najodľahlejších končín, aby nesená tebou niesla iba teba. Dúchaj na svet jemné teplo pokoja a vánok, ktorý obnovuje nádej. Príď, Duchu Svätý, premeň nás zvnútra a obnov tvárnosť zeme“^[7].

Peter splnil to, o čo ho Ježiš po tomto rozhovore opäť požiadal: „Nasleduj ma“ (Jn 21, 19). Prosme našu Matku, Nevestu Ducha Svätého, aby nám pomohla tešiť sa z nežnosti a posunula nás k tomu, aby sme rozsievali pokoj a radosť až do končín zeme.

^[1] Svätý Tomáš Akvinský, Summa theologiae, II-II, q.157, a.1. „Mansuetudo proprie respicit ipsum vindictae appetitum [iram]“.

^[2] Ibid., a.4, co.: „Nam ira, quam mitigat mansuetudo, propter suum impetum maxime impedit animum hominis ne libere iudicet veritatem“.

^[3] Benedikt XVI, Anjel Pána, 3-VII-2011.

^[4] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 31.

^[5] Svätý Josemaría, Informačný list o procese blahorečenia Božieho služobníka, č. 1, s. 5.

^[6] Svätý Josemaría, Dôverné zápisky, bod 881.

^[7] František, Homília, 20-V-2018.