POČAS SVOJHO POBYTU v Jeruzaleme Ježiš každý deň vyučoval v chráme. Bolo to miesto stretnutia s Bohom prostredníctvom modlitby a obety; bol to symbol Jahveho ochrany, jeho prítomnosti. Pán je vždy pripravený vypočuť svoj ľud a pomôcť tým, ktorí k nemu prichádzajú v núdzi. Boh chce prebývať medzi ľuďmi, aby ľudia mohli nájsť Boha.
Pán tam išiel v sprievode apoštolov s radosťou Syna, ktorý sa prichádza modliť do domu svojho Otca. Atmosféra však nebola vždy najpriaznivejšia pre modlitbu. Dynamika, ktorá sa vytvorila kvôli obetiam predpísaným v zákone, spôsobila, že chrám – a najmä jeho obrovské priestranstvo – vyzeral skôr ako miesto obchodu. Nie je ťažké predstaviť si krik, pohyb ľudí a zvierat.
Pri jednej takejto návšteve sa Ježiš rozhodol „vyháňať predavačov a povedal im: Napísané je: ,Môj dom bude domom modlitby‘“ (Lk 19, 45-46). Táto scéna musela byť šokujúca. A s týmto obrazom na zreteli si môžeme uvedomiť, že aj my „sme chrámy Ducha Svätého: ja som chrám, Boží Duch je vo mne (...). Aj my sa musíme neustále očisťovať, pretože sme hriešnici: očisťovať sa modlitbou, pokáním, sviatosťou zmierenia, Eucharistiou“[1].
CHRÁM, v ktorom prebýva Boh, nie je len budova postavená našimi rukami. Chrámom je predovšetkým Kristovo telo, teda Cirkev: Cirkev prijíma Božiu prítomnosť. „To, čo bolo predobrazom starovekého chrámu, sa mocou Ducha Svätého uskutočňuje v Cirkvi: Cirkev je dom Boží (...). Ak si položíme otázku: kde môžeme nájsť Boha, kde môžeme vstúpiť do spoločenstva s ním prostredníctvom Krista, kde môžeme nájsť svetlo Ducha Svätého, ktoré osvieti náš život? Odpoveď znie: v Božom ľude, medzi nami, ktorí sme Cirkev“[2].
Samozrejme, my ľudia môžeme „zatemniť čistú tvár Cirkvi“[3], pretože hoci je to ľud posvätený Kristom, je zložený z krehkých stvorení. Svätý Josemaría poznamenal, že „tento zdanlivý rozpor označuje jeden aspekt tajomstva Cirkvi. Cirkev, ktorá je božská, je aj ľudská, pretože ju tvoria ľudské bytosti a ľudské bytosti majú chyby (...). Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý založil svätú Cirkev, očakáva od členov tohto ľudu, že sa budú neustále usilovať o svätosť (...). V Kristovej neveste človek zároveň vníma zázrak cesty spásy a biedu tých, ktorí po nej kráčajú“[4]. Cirkev je v živote každého kresťana chrámom pre celý svet. Preto chceme s Božou pomocou čo najtransparentnejšie zjavovať Boha, ktorý chce byť v nás prítomný.
KRISTOVA CIRKEV je postavená zo „živých kameňov“ (1 Pt 2, 5), z ktorých prvý, ten, ktorí „ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny“ (1 Pt 2, 4). A tým kameňom je Ježiš. Zároveň je každý pokrstený človek „živým kameňom“ na budovanie „duchovného domu, svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5). Dlhé rituály a zvieracie obety už nie sú potrebné. Hlavnou obetou, ktorú Boh očakáva, je každodenné odovzdávanie nášho života zjednoteného s Kristovým životom: to je „čistá, nepoškvrnená a svätá obeta“[5], hostia príjemná v Božích očiach.
Pán si želá, aby chrám nášho srdca nebol, ako hovorí svätý Ambróz, „domom obchodníkov, ale svätosti“[6]. S očisťovaním chrámu nás Ježiš pozýva očistiť naše úmysly, aby naše hľadanie Boha bolo čo najautentickejšie. Aby sa srdce stalo domom modlitby, potrebujeme odstrániť hluk, zhon, a to tým, že si nájdeme chvíle vnútorného ticha, v ktorých budeme kontemplovať Ježiša. Práve v tomto tichu sa nenápadne dejú veľké veci, veľké zmeny pre náš život a naše okolie.
Vyjadruje to hymnus z dnešnej Liturgie hodín: „Kamkoľvek kresťan ide, / nie je tam samota, ale láska, / lebo nosí celú Cirkev / vo svojom srdci, / a vždy hovorí my, / aj keď hovorí ja“. A v strede tohto my je Mária, chrám Ducha Svätého a Matka Cirkvi: prihovára sa za nás, aby náš život bol každým dňom svätejší a šťastnejší: lepší živý kameň chrámu, ktorým je jej Syn.
[1] František, Homília, 22-XI-2013.
[2] František, Audiencia, 26-VI-2013.
[3] Svätý Josemaría, Vernosť Cirkvi, bod 19.
[4] Ibid., bod 23.
[5] Rímsky misál, Prvá eucharistická modlitba.
[6] Svätý Ambróz, komentár k tejto pasáži v Catena aurea.